Homília vladyku Kyra Stojanova, ktorú predniesol počas nedeľnej archijerejskej svätej liturgie 16. augusta v Klokočove.
Vaše Vysokopreosvietenstvo, otec metropolita, otcovia arcibiskupi a biskupi, bratia kňazi, ctihodné sestry, vážení miestni, regionálni a štátni predstavitelia, bratia a sestry v Kristovi. Vám všetkým prinášam úprimné a srdečné pozdravy od Cirkvi v Macedónsku, ktorá sa nám všetkým prostredníctvom minuloročnej spoločnej púte do Ríma veľmi priblížila. Musím však priznať, že naša blízkosť s vaším hierarchom vladykom Cyrilom Vasiľom sa upevnila už od študentských čias, a tiež vďaka jeho nezabudnuteľným návštevám Cirkvi v Macedónsku ako sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Jemu vďačíme za dnešnú prítomnosť medzi vami na tomto pútnickom mieste Matky Božej Klokočovskej.
Včera sme oslávili najväčší sviatok Bohorodičky. Východná cirkev ho nazýva Zosnutie Presvätej Bohorodičky. Radosť z tohto sviatku pokračuje aj dnes, keď si uctievame Bohorodičku, ktorá je v nebeskej sláve so svojím Synom a zjavuje nám, že konečným cieľom človeka je život v Bohu. V jej oslave vidíme prvé plné ovocie Kristovho zmŕtvychvstania. To, čo Boh naplnil v Márii, je prísľubom aj pre nás, pretože aj my sme stvorení pre zmŕtvychvstanie a večný život s Bohom.
Dnes sme zhromaždení v tomto svätom chráme, zasvätenom Zosnutiu, nanebovzatiu Panny Márie, ktorý je od roku 1835 svedkom modlitieb, sĺz, vďačnosti, radosti a nádejí mnohých generácií. Jeho dverami prešli tisíce ľudí. Koľko matiek sa tu už modlilo za svoje deti. Početné rodiny hľadali a stále hľadajú útechu. Mnohí chorí, prenasledovaní, osamelí a skľúčení sa obrátili a stále obracajú svoj pohľad k ikone Panny Márie.
Originálna ikona z Klokočova, ktorej kópia sa nachádza v tomto chráme, ronila slzy pred mnohými svedkami. Tie slzy nám svedčia o tom, že Matka Božia je blízko ľudskej bolesti. Jej materské srdce súcití s utrpením svojich detí. Plakala kvôli nenávisti, ktorá zranila svätý obraz, a kvôli hrôzam vojen a utrpeniu národov.
Slzy Panny Márie sú znakom materského súcitu a výzvou k pokániu. Pýtajú sa nás, či si v srdci zachovávame Kristov pokoj, alebo či dovolíme nenávisti a ľahostajnosti zraňovať Boží obraz v našom blížnom.
Dnes možno tie slzy na ikone nevidíme, ale veríme, že Matka Božia stále cíti bolesť sveta. Trpí s ľuďmi na Ukrajine, v Gaze, Svätej zemi, na Blízkom a Strednom východe a všade tam, kde je slovo zbraní hlasnejšie ako dialóg. Jej materské srdce je s deťmi, ktorých domovy a sny boli zničené. S matkami, ktoré čakajú na správy o svojich synoch a dcérach. S utečencami, ktorí opúšťajú svoje domovy a vydávajú sa do neistoty s prázdnymi rukami.
Jej slzy dopadajú na naše každodenné rany. Trpí kvôli ľudskej ľahostajnosti, keď nevidíme bolesť iných. Plače kvôli ceste sebectva, násilia a ľahostajnosti, ktorou sa dnešné ľudstvo vydalo. Sú to slzy lásky, pretože ten, kto skutočne miluje, cíti bolesť druhého. Matka nosí rany svojich detí vo svojom srdci a túži ich vidieť zjednotené, zmierené a vrátené k Bohu.
Preto by si každý z nás mal položiť otázku, čo potrebuje zmeniť, aby sme sa sami nestali príčinou nových sĺz vo svojej rodine, v našom okolí a vo svete.
Odpoveď nachádzame v slovách Panny Márie na svadbe v Káne Galilejskej. „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Ján 2,5). Pravá oddanosť Panne Márii nás vždy vedie ku Kristovi. Uctievať Máriu znamená počúvať jej Syna a dovoliť Jeho slovu, aby premieňalo naše životy.
Keď človek počúva Krista, jeho vzťah k iným ľuďom sa začína meniť. Ten druhý prestáva byť nepriateľom, prekážkou alebo cudzincom. V ňom opäť spoznávame Boží obraz. Vtedy sa otvára cesta k odpusteniu, zmiereniu a pokoju.
Dobre poznáme hymnus Matky Božej: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ Mária kladie Boha do centra svojho života. Jej veľkosť sa prejavuje v jej pokore a úplnom odovzdaní sa Božej vôli. Jej hymnus je chválospevom na Božie kráľovstvo, v ktorom pýcha a násilie strácajú svoju moc, pokorní sú povýšení a hladní sú naplnení dobrom. Je to Božia odpoveď na svet, ktorý hľadá svoju istotu v zbraniach, bohatstve a moci.
Mária verila, aj keď nerozumela všetkému. Božie slovo si uchovávala vo svojom srdci a slúžila Bohu, aj keď to bolo ťažké. Krista porodila v chudobe a odmietnutí a musela s Ním aj utiecť do cudzej krajiny. Nasledovala Ho v rokoch Jeho rastu a kázania a nakoniec stála pri päte kríža.
Tam bola jej materská bolesť nepredstaviteľne veľká. Videla svojho Syna odmietnutého, poníženého a ukrižovaného. Videla, ako ľudská nenávisť zraňuje Toho, ktorý prišiel priniesť svetu spásu. A tam Matka Božia plakala.
Kristovo zmŕtvychvstanie premenilo jej rany na zdroj nádeje. Kríž zostal krížom, ale už nebol znamením definitívnej porážky. Stal sa dverami do života. V zmŕtvychvstaní nádej dostala svoje definitívne potvrdenie.
Preto je dnešný sviatok sviatkom nádeje. Nanebovzatie Panny Márie nám oznamuje, že človek bol stvorený pre život s Bohom. Mária už dosiahla plnosť, ku ktorej sme všetci povolaní. V nej vidíme, čo dokáže Božia milosť v človeku, ktorý v Neho verí a zostáva Mu verný.
Máriina cesta z Nazareta do nebeskej slávy je obrazom cesty, ktorou je každý z nás povolaný prejsť. Túto cestu môžeme prirovnať k prechodu cez veľké jazero, ako je to, ktoré sa dnes rozprestiera pred našimi očami.
V hodine nášho narodenia sa naša loď odráža od brehu a vydáva sa na plavbu. Plavba prináša pokojné dni, slnko a jasnú oblohu, ale aj hmlu, vietor a silné vlny.
Je ľahké pre človeka zostať na plytčine a tráviť svoj život povrchne, bez skutočného cieľa a zmyslu, uväznený v prchavých veciach tohto sveta a hľadajúc v nich svoju istotu. Dnešný sviatok nás vyzýva plaviť sa hlbšie a upriamiť svoj pohľad na druhý breh, kde leží naša pravá vlasť v Bohu.
Na tejto plavbe nám Boh dal dve veslá. Jedným je modlitba a druhým je vernosť v nesení kríža. Modlitbou udržiavame kurz a vernosťou v nesení kríža pokračujeme, keď sa vlny dvíhajú, keď sa cesta stáva ťažkou, keď nedokážeme pochopiť všetko a keď nás opúšťajú sily.
Keď je jazero pokojné, odráža sa v ňom obloha. Tak je to aj s ľudským srdcom. Keď ľudské srdce nájde svoj pokoj v Pánovi, opäť sa v ňom odráža Božia tvár.
Na tejto ceste nie sme ponechaní napospas vlastným silám. Sprevádza nás Božia milosť. Je to vietor, ktorý poháňa našu loď, a Kristus je Ten, kto zostáva s nami aj v najsilnejšej búrke. Na tejto plavbe nás Kristus živí svojím Telom a Krvou. Eucharistia je pokrmom na ceste a zárukou budúcej slávy. V nej už teraz okusujeme život, ktorý nám bude naplno darovaný na druhom brehu.
A na druhom brehu nás čaká Kristus, víťaz nad hriechom a smrťou. Vedľa Neho je Jeho Matka, ktorá už prešla cestou, ktorou kráčame my. Tam prestáva každá bolesť, každá slza je zotretá a začína sa radosť, ku ktorej sme všetci povolaní.
Najsvätejšia Bohorodička chápe každú búrku, ktorej čelíme. Pozná strach, útek, chudobu, stratu a bolesť pod krížom. Preto nás povzbudzuje, aby sme pokračovali v ceste do prístavu spásy, k večnej radosti v spoločenstve s Bohom.
Preto dnes spolu s vami všetkými z tejto vašej krásnej krajiny, Slovenska, krajiny zbožného a pokojného kresťanského ľudu, chcem, aby sme, tak ako to s vierou urobili mnohí pred nami, pozdvihli svoj zrak k ikone Matky Božej Klokočovskej a aby sme jej obetovali všetky svoje túžby a potreby, modliac sa:
Najsvätejšia Bohorodička, Matka Kristova a naša Matka, nauč nás veriť ako ty, slúžiť ako ty a milovať ako ty. V búrkach života upriam náš pohľad na svojho Syna a veď nás na druhý breh, kde bude každá slza zotretá a kde nás čaká večná radosť v spoločenstve s tvojím Synom.
Amen.
