Košice 15. september (TSKE) Po prvých dvoch WeCanDovkách už bolo jasné, že jedno stretnutie nestačí. A tak na konci augusta prišla tretia. Tentoraz mladí zamierili do Diecézneho centra mládeže Maják v nádhernej Španej Doline, kde strávili niekoľko dní plných programu. A podľa toho, čo všetko sa stihlo, je „víkendovka“ možno trochu skromné pomenovanie.
Program bol naozaj pestrý. Začal sa filmom, pokračoval prednáškami, modlitbou, adoráciou a nechýbala ani svätá liturgia. Tomáš Rusňák priniesol tému, ktorá mladých pozvala trochu sa zastaviť a zamyslieť sa. Mariša Škovierková sa zase venovala témam odpustenia, vzťahov a spoločenstva – teda vecí, ktoré sa týkajú každého z nás, či už máme v živote vzťahy dokonale upratané, alebo v nich máme ešte čo opravovať.
Jedným zo vzácnych momentov bola aj návšteva vladyku Milana Lacha, ktorý prišiel medzi mladých a strávil s nimi čas.
Na svoje si prišli aj tí, ktorí nevydržia celý víkend iba sedieť. Vyrazilo sa na turistiku a nechýbala ani ferrata, ktorá priniesla trochu adrenalínu a možno aj niekoľko momentov, keď si človek povedal, že vlastne vôbec netuší, prečo s tým súhlasil. Po návrate zase padla vhod kávička či zmrzlina v meste.
A keďže toto bola už tretia WeCanDovka, začína byť zaujímavé sledovať, čo sa vlastne deje. Tri stretnutia už nie sú náhoda. Ľudia sa vracajú. Prichádzajú noví. Niektoré tváre už človek pozná a pri iných si ešte len zapamätáva meno. A medzi tým všetkým sa pomaly vytvára priestor, ktorý začína mať vlastnú tvár.
Spoločenstvo nevznikne tým, že sa niekoľko ľudí ocitne na rovnakom mieste v rovnakom čase. Buduje sa spoločným časom, rozhovormi, smiechom, modlitbou, ale aj ochotou pozrieť sa na veci, ktoré by sme najradšej nechali tak. Aj preto sa počas víkendovky hovorilo o vzťahoch a odpustení – o múroch, ktoré medzi nami nevyrastajú z tehál, ale zo strachu, krívd či neochoty niektoré veci riešiť.
Možno práve niektoré z týchto múrov počas týchto dní trochu popraskali. Možno sa niektoré dokonca podarilo zbúrať.
A čo si teda mladí zo Španej Doliny odniesli? Každý odchádzal s niečím iným. Niekto s novým kamarátstvom, niekto s myšlienkou z prednášky, niekto s odpoveďou na otázku, ktorú si priniesol so sebou. Niekto si bude pamätať adoráciu, iný liturgiu, ďalší odreté kolená z ferraty alebo pravdepodobne dobré jedlo.
A niekto možno jednoducho to, že po dlhom čase niekam patril a bolo mu tam dobre.
Lucia Pirčáková
