Drahí bratia a sestry, milí priatelia!
Pred niekoľkými dňami sme v našej eparchii ukončili slávenie Jubilejného roka, v ktorom sme ako celosvetové spoločenstvo kráčali pod heslom „Pútnici nádeje“. Bol to čas milosti, v ktorom sme si hlbšie uvedomili, že náš život nie je bezcieľnym blúdením, ale kráčaním k Otcovi. O niekoľko dní sa symbolicky zatvorí aj jubilejná brána Baziliky sv. Petra v Ríme. Končia sa teda slávnostné obrady Jubilea, nekončí sa však naša cesta. Symbolika zatvárania brány na sviatok Zjavenia Pána nám zdôrazňuje, že „epifánia“, teda Zjavenie Krista tomuto svetu sa teraz musí diať cez nás. Dnes, na prahu Nového roka 2026, stojíme pred dôležitou úlohou: to, čo sme v milostivom roku ako pútnici načerpali, musíme teraz premeniť na svedectvo v každodennom živote.
Od diagnózy k terapii
V uplynulom roku sme na celosvetovej i miestnej úrovni vnímali situácie a skúšky, ktoré odhalili krehkosť nášho sveta. Videli sme ako sa spoločnosťou aj naďalej šíria vírusy podozrievania, nedôvery, nelásky prechádzajúcej do priamej nenávisti. Vojny, terorizmus, morálne, či priam fyzické likvidovanie politických protivníkov, vykorisťovanie a ekonomické vydieranie, chaos v hodnotách osobného života – to všetko je len vrchol obrovského skrytého ľadovca zla, ktorý sa vytvoril z mrazivého, smrtonosného chladu, ktorý zavládne tam kde vychladla pokorná úcta k Bohu a na nej založená láska k človeku. Virtuálny priestor sociálnych sietí sa čoraz viac stáva nielen miestom povrchnej zábavy, ale aj priestorom šírenia nenávisti. Denne sme svedkami toho, že pravda sa relativizuje, keď sa popiera existencia večnej Pravdy, ako nemenného súradnicového systému dobra a zla. Niekedy sa tak deje pod vplyvom spoločenských a politických objednávok či skupinových záujmov, ktoré vedú k účelovým rozhodnutiam s nedomysleným dosahom na budúcnosť všetkých. Inokedy pod tlakom umelo pretláčanej názorovej uniformity, ktorej kritériá sa formujú bez dostatočnej spoločenskej, či duchovnej zodpovednosti. Keď sa pravda relativizuje, človek často nevie, komu veriť – ani sám sebe.
V uplynulom jubilejnom roku sme sa rozhodli vykročiť na púť nádeje, ale ani naša kresťanská nádej nie je slepá. Vidíme ako na každého doliehajú rôzne pokušenia. Pokušenie zneužívania moci – politickej, či mediálnej, pokušenie korupcie finančnej, mocenskej ale predovšetkým mravnej. Vidíme ako priamo, ale najmä podprahovo, pokračujú útoky na základné ľudské i spoločenské kategórie, na ľudský život v jeho dôstojnosti od počatia po prirodzenú smrť, na rodinu ako základnú bunku spoločnosti, ako neutíchajú riskantné zjednodušovania a pokusy o prijatie predstavy možnej fluidity a predefinovávanie ľudskej identity, ako neustáva šepot, ba až hluk nepodložených, zavádzajúcich, zjednodušujúcich a ohlupujúcich konšpirácií.
Naša viera v prirodzený i Boží zákon nie je nikdy prejavom nenávisti k tým, ktorí ho neuznávajú, ale je prejavom vnútornej slobody. Ak nás dnes svet tlačí k tomu, aby sme schvaľovali to, čo je v rozpore s naším svedomím, našou odpoveďou nie je agresia, ale tichá a pevná nádej v silu pravdy. Nádej v nás pramení z vedomia, že pravda nepotrebuje kričať, aby zvíťazila. Byť pripravený, znamená mať v srdci taký pokoj, ktorý môže spásonosne vyrušiť tých, čo žijú v nepokoji. Vydať „dôvody nádeje“ v takomto svete neznamená mlčať, aby sme mali pokoj. Znamená to s odvahou a láskavosťou stáť za pravdou o človeku, za pravdou, ktorú nám zanechal Kristus. Teraz teda prichádza čas „všedných dní“, kedy sa od nás žiada naplniť výzvu apoštola Petra: „…uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú.“ (1 Pt 3, 15-16)
Od pútnickej palice k svedectvu
Napriek vedomiu pretrvávajúcich kritických a kritizovateľných javov, sme však v uplynulom roku zakúsili aj silu Božieho milosrdenstva i nášho cirkevného spoločenstva.
Božie milosrdenstvo sme prežívali v každodennom duchovnom živote i pri púťach, v príprave na pravidelný sviatostný, zvlášť eucharistický život, v prežívaní hodnôt kresťanského manželstva, v obnove vo sviatosti zmierenia, a zaiste mnohí aj v plodoch sviatostného zmierenia, teda i v obnove medziľudských vzťahov.
Sila nášho cirkevného spoločenstva sa prejavila – okrem iného – aj v štedrosti mnohých, ktorí sa rozhodli stať sa dobrodincami a vďaka svojmu obetavému jednorazovému daru, či – hoc aj drobnému – pravidelnému príspevku, pomohli svojej cirkvi pokryť v jednotlivých eparchiách deficit nákladov potrebných na jej základné potreby. Nie je to samozrejmosť. Vďaka za všetky vaše podnety i návrhy na jeho zlepšenie. Tento projekt je založený na dôvere v silu spoločenstva a vzájomnej solidarity, na princípe transparentnosti a zvyšovania informovanosti i citlivosti. Napriek mnohým obavám sa ukazuje ako životaschopný, a rozvíjateľný i vylepšiteľný. Bratislavská eparchia naplnila očakávanú potrebu na 168 %, Prešovská na 107% a naša Košická na 85%. (Dáta sú k 30.12.2025)
Vďaka patrí každému dobrodincovi. Nech Pán, ktorý sa v štedrosti nenechá zahanbiť, štedro odmení každého.
Nádej, ktorá sa stáva skutkom
Nasledujúci rok sa z rôznych dôvodov, ktoré bude potrebné jasne a zrozumiteľne komunikovať, ukazuje ako ešte náročnejší, ale vstupujeme do neho s nádejou na Božiu i vašu pomoc. Nádej, ktorá by sa neprejavila v skutkoch, by bola len prázdnou ideológiou. Jubilejný rok v nás prebudil solidaritu. Chceme v nej pokračovať. Aj v roku 2026 budeme ako spoločnosť čeliť ekonomickým výzvam a možno aj prehlbujúcim sa sociálnym napätiam a neistotám. Práve tu bude potrebné zjednotiť sa aj na úrovni farností, s citlivosťou pre potreby tých, ktorí žijú medzi nami, dostávajú sa do stavu núdze a možno ani nevedia, na koho a ako sa obrátiť s prosbou o pomoc.
V tejto súvislosti chcem povzbudiť k pokračovaniu projektu budovania siete farských charít. Naše farnosti, či chrámy nemajú byť len administratívnymi jednotkami, či miestami konania náboženských obradov, ale aj živými centrami medziľudskej pomoci. Rozprávajme sa tu o ťažkostiach mladých ľudí pri zabezpečení bývania, pri rozhodnutí vstúpiť preto aj do manželstva, či o ťažkostiach viacdetných rodín. Hľadajme riešenia. Buďme si navzájom oporou v čase, keď výchova detí v kresťanskom duchu naráža na silné prúdy virtuálneho sveta s nekontrolovateľným a neraz deformujúcim obsahom. Buďme pozorní na problémy starších a opustených ľudí, ktorí možno viac ako materiálnu pomoc potrebujú ľudský záujem a vedomie, že na každom človeku záleží. Premieňajme všeobecne platné pravdy na konkrétne postoje a skutky ľudského záujmu a solidarity, motivovaní Kristovým príkladom i príkazom: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. (Mt 25, 40)
Mnohí, zvlášť mladí ľudia dnes zápasia s otázkou, či sa dá žiť čestne a s nádejou vo svete plnom neistoty. Práve vaša vernosť v malých veciach je veľkým darom pre Cirkev a odpoveďou pre svet. Svet okolo nás nie je zvedavý na teórie. Pýta sa na silu, ktorá nás drží nad vodou, keď prídu skúšky. Pýta sa na dôvod našej radosti, keď sa zdá, že dôvodov na radosť zdanlivo ubúda, pýta sa na zdroj našej nádeje, vo svete, ktorý sa zmieta v chmúrnych predpovediach a obavách z budúcnosti. Našou odpoveďou má byť život človeka, ktorý vie, že je milovaný.
Staré príslovie hovorí: „Bez Božieho požehnania, márne sú ľudské namáhania“. Vedomí si tejto pravdy chceme v našej eparchii v tomto roku povzbudiť všetkých k prosbe o Božie požehnanie pre našu Cirkev, pre rodiny, pre mládež, pre všetkých. ktorí trpia fyzicky či duchovne. Budeme sa modliť za kňazské rodiny, ale aj za nové povolania ku kňazstvu. Osobitne chceme prosiť o milosť povolaní k rehoľnému životu, keďže tieto v našej eparchii už dlhé roky chýbajú. V košickej katedrále budeme tieto úmysly predstavovať v osobitných prosbách pri každodennej liturgii, v jednotlivých farnostiach chceme vytvoriť reťaz osobitnej modlitby na tento úmysel, vo zvolených dňoch, ako znak našej duchovnej spolupatričnosti a vzájomnej pomoci.
Byť pripravený „vydať dôvody nádeje“ neznamená len poznať naspamäť náboženské pravdy. Znamená to premeniť nádej na konkrétne postoje.
Pripravenosť počúvať: Mnohí ľudia v našom okolí potrebujú cítiť, že niekomu na nich záleží. Naša nádej sa začína tam, kde druhému venujeme čas.
Pripravenosť k poctivosti: V dobe, kde sa cení úspech za každú cenu, je kresťanskou nádejou naša čestnosť a pravdivosť. Svedčíme tým, že veríme v niečo viac než len v pozemský zisk.
Pripravenosť odpúšťať: Nič neprekvapuje svet viac ako človek, ktorý dokáže odpustiť. To je najsilnejší dôkaz toho, že naša nádej je zakotvená v Kristovi, ktorý zvíťazil nad nenávisťou.
Do nastávajúcich dní nového roka vám vyprosujem dar pokoja, ktorý svet nemôže dať, ale ani vziať. Nech vás sprevádza príhovor našej nebeskej Matky, Márie, ktorá v tichu a pokore uchovávala Božie slovo vo svojom srdci a stala sa tak Hviezdou nádeje pre celé dejiny.
Nech vás žehná, ochraňuje a v pravde posilňuje všemohúci Boh, Otec i Syn i Svätý Duch.
+ Cyril Vasiľ SJ
