Košice, 1. január (TSKE) Máme biskupa – to bol nadpis článku na prvej strane časopisu Mária na jeseň roku 1964. Vyjadrovalo to obrovskú radosť nad tým, že Vatikán vymenoval siedmeho októbra 1964 dovtedajšieho farára slovenskej gréckokatolíckej osady Narodenia Presvätej Bohorodičky v Toronte a dekana slovenských gréckokatolíckych osád v biskupstve Toronto, o. Michala Rusnáka CSsR (1921 – 2003) za pomocného biskupa torontského, povýšiac ho na hodnosť titulárneho biskupa Černického, s biskupskou úlohou Apoštolského vizitátora pre slovenských gréckokatolíkov v celej Kanade. Až vtedy sa mnohí dozvedeli, že po veľkolepých oslavách sv. Cyrila a Metoda v Toronte roku 1963 odišla do Ríma žiadosť, aby slovenským gréckokatolíkom v slobodnom svete bol daný samostatný biskup. Správa o menovaní sa objavila v denníku L’Osservatore Romano na prvej strane 8. októbra 1964.
Už samotné znenie miesta titulárneho biskupského stolca jasne ukazovalo na cyrilo-metodskú tradíciu u nového biskupa. Černík bolo starobylé biskupské sídlo na území dnešného Albánska, podriadené Ochridskej metropólii. Pri zmienke o Ochride každého určite napadne sv. Kliment Ochridský, žiak našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, ktorý po nútenom úteku z Veľkej Moravy našiel svoje pôsobisko práve v tomto meste.
Jeho vysviacka mu dala šancu sa zapojiť z pozície biskupa do druhého vatikánskeho koncilu, kde sa zastal prenasledovaných kresťanov v komunistických krajinách, čo vyvolalo veľký ohlas vo svete. Pravda, podľa hlásení československých tajných služieb nebolo toto menovanie úplne zadarmo, ale naopak, pán Roman ho podľa ich informácii kúpil za 50000 dolárov. Menovaním otca Michala za biskupa tak malí slovenskí gréckokatolíci s pánom Romanom dvoch zástupcov na Druhom vatikánskom koncile. V čase pobytu v Ríme vladyku Michala pápež Pavol VI. prijal na audiencii 30. októbra 1964 a potom za mesiac ešte trikrát. Trinásteho novembra, na sviatok sv. Jána Zlatoústeho bola v bazilike sv. Petra slávnostná liturgia, ktorej predsedal samotný pápež a pri ktorej daroval chudobným svoju tiaru. Počas liturgie zazneli mnohé jazyky. Biskup – nominant Rusnák bol za biskupmi, ale pred ostatnými kňazmi a bral jeden vozhlas v cirkevnej slovančine.
K Vianociam 1964 napísal svoj prvý pastiersky list, ktorý skutočne srší optimizmom a zápalom do boja o nesmrteľné gréckokatolícke duše. To, že jeho menovanie vnímali mnohí ako historickú udalosť sa odzrkadľuje aj v tomto liste: „A teraz, keď sa naplnili časy 1100 ročného čakania, keď sa skončil Advent pre slovenských gréckokatolíkov,“… Mnohé slová z listu sú pravdivé, že to až mrazí, a niektoré z nich sú bohužiaľ pravdivé aj po toľkých rokoch: „My nie sme malí a slabí, my sa len bojíme seba a podceňujeme svoje sily.“
Druhého januára 1965 naplnil katedrálu svätého Michala Svätý duch, ktorý zostúpil na nového biskupa Michala. Jeho nebeský patrón tak akoby bol pri ňom od samého začiatku biskupskej služby. V tú sobotu sa na slávnosť o tretej popoludní zišlo viac ako dvetisíc veriacich, Slovákov, Ukrajincov i Kanaďanov. Prítomných bolo devätnásť arcibiskupov a biskupov. Pápežskú bulu prečítal po latinsky slovenský profesor na Lateránskej univerzite a pracovník Kongregácie pre Východnú Cirkev, Daniel Faltin OFM Conv.
Samotná biskupská vysviacka má v byzantskej liturgii fixné miesto po tzv. Trojsvätej piesni a pred liturgickými čítaniami. Pri akte trojitého vyznania viery novovymenovaného biskupa sprevádzali otcovia redemptoristi Miňa a Krajevský. Hlavným svätiteľom bol biskup Borecký, nakoľko nový biskup sa stal jeho pomocným biskupom. Pocta spolusvätiteľov pripadla biskupom síce zo zahraničia, ale pochádzajúcim z jednej historickej aj liturgickej tradície spolu s biskupom Rusnákom. Boli nimi totiž pittsburský biskup Nicholas Elko, ktorého rodičia pochádzali zo Zemplína, a križevacký pomocný biskup Joachim Segedi z vtedajšej Juhoslávie, ktorý sídlil v Ruskom Kerestúre, teda mieste, kde od osemnásteho storočia žili gréckokatolíci z dnešného Slovenska, predovšetkým zo Zemplína a Šariša. Jednota biskupov pochádzajúcich z Užhorodskej únie tak bola jasne demonštrovaná.
Kázeň mal po anglicky a potom po slovensky známy slovenský rímskokatolícky biskup Andrej Grutka z Gary, Indiana. V kázni biskupa Andreja zaznelo aj nasledovné: „Doteraz ešte nebolo člena katolíckej hierarchie, ktorý by použil slovenský jazyk, jazyk svojej matky na svoj biskupský erb.“ Keďže cyrilo-metodskú tradíciu charakterizuje aj myšlienka cirkevnej jednoty, ktorá poznačila aj Druhý vatikánsky koncil, počas ktorého bol vladyka Michal menovaný za biskupa; stalo sa jeho biskupským heslom, rovnako ako aj pred ním blaženého vladyku Vasiľa Hopka citát z Evanjelia podľa sv. Jána: „Aby všetci jedno boli“ (Ján 17,21).
Na vysviacke i bankete boli ľudia nielen z Toronta, ale aj z Hamiltonu, Wellandu, Oshawy, St. Catherines, Galtu, Sudbúr, Montrealu, Windsoru, Grimsby, Kitcheneru, Delhi a iných. Medzi prítomnými však chýbal o. Michal Lacko SJ, ktorý sa o túto udalosť veľmi zaslúžil. Na záver biskupa obliekli do dlhého biskupského plášťa – mantie a prešiel chrámom, žehnajúc krížom veriacich. Jedným z nesporných plusov biskupa Michala bolo to, že prakticky všetkých svojich veriacich poznal osobne. Obrázky na pamiatku z vysviacky boli nielen rozdané veriacim, ale aj vkladané do časopisu Mária s odkazom, že ak by mal niekto záujem o ďalšie pre svojich známych, a to aj do starého kraja, nech sa len kľudne obráti na vladyku Michala.
Podvečer o šiestej nasledoval v hoteli Royal York slávnostný banket, na ktorom bralo účasť vyše šesťsto ľudí a zúčastnil sa ho aj primátor Toronta, ďalej torontský kardinál McGuigan a mnoho ďalších hostí. Svojím spevom ho okrášlil vtedy veľmi známy spevokol Ivana Romanofa, ktorý okrem iného zaspieval skladby Otčenáš, ale i Bellovu kantátu To deň, ktorý učinil Pán, ako aj veselé ľudové piesne typu Ja som bača veľmi starý a Nestískaj mi šuhaj rúčku. Medzi hosťami iste nikomu nie je neznáme meno Štefana B. Romana, štedrého mecenáša našich krajanov, a zvlášť gréckokatolíkov, ktorého manželka Betty zaspievala na bankete sólo hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Vo svojom ďakovnom prejave sa kyr Michal snažil nezabudnúť na nikoho.
Vysviacka v roku 1965, kedy bola Gréckokatolícka cirkev na Slovensku zakázanou, bola znakom i prísľubom novej jari, ktorej sa cirkev neskoršie naozaj dočkala. Bola svedectvom o tom, že žiaden režim neporazí cirkev, ktorá dávno prerástla hranice východného Slovenska. Veď je isté, že táto krásna udalosť by sa nebola uskutočnila, keby nebolo modlitieb veriacich, ktorí si tohto biskupa vyprosili, a neboli to len kanadskí Slováci, ale všetci gréckokatolícki Slováci roztrúsení po svete, ale aj tí, ktorí žili na rodnej hrude. O tom, že ustanovenie vlastného biskupa pre gréckokatolíckych Slovákov schvaľoval aj torontský ukrajinský biskup Izidor Borecký, svedčí aj jeho článok pre časopis Mária, kde vladyku Michala výstižne pomenoval: Váš skutočný pastier. S týmto menovaním sa skončil jeden sen a začal sa snívať ďalší – o samostatnom slovenskom gréckokatolíckom biskupstve. To je už ale iný príbeh…
Daniel Černý
