Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ z tohtoročnej Trnavskej novény

Košice 18. november (TSKE) Prinášame vám homíliu arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, ktorá zaznela v pondelok 16. novembra 2020 počas sv. omše v Trnave pri príležitosti tohtoročnej Trnavskej novény.


Sv. Ján Pavol II. – architekt manželskej lásky a ochranca rodín

Milí bratia a sestry, milí priatelia. S radosťou som prijal pozvanie otca arcibiskupa Jána, aby som v toto spoločenstve slávil sv. omšu a na tejto trnavskej novéne povedal niečo o našom milovanom pápežovi sv. Jánovi Pavlovi II. ako o architektovi manželskej lásky a ochrancovi rodín – a to jednak vám, tu prítomným v tomto chráme, ale prostredníctvom katolíckych médií aj na celom Slovensku.
Toto slávenie som začal zmienkou o kamerách, objektívoch a obrazovkách a tak mi teraz prichádza na um istý spájajúci prvok s dnešnou témou manželskej lásky a ochrany rodiny.
Skúsme si odpovedať na otázku: Koľko filmov o zamilovaných dvojiciach sme počas nášho života videli? Koľko romantických, zamilovaných filmov prešlo pred našimi očami  za náš život, alebo  možno, pre ľahšie počítanie tak len za tento posledný rok, keď takmer nutne trávime viac času pri televíznej obrazovke. Desiatky, stovky...? Koľko romantických dvojíc poznáme z dejín umenia, literatúry, či filmu: Romeo a Júlia a ich scéna pod balkónom, Tristan a Izolda na lodi, Jack a Rose vznášajúci sa  na prove Titanicu, - aby som spomenul tie tragické. Potom tu máme nespočet ostatných romantických románov, či filmov, ktoré končia happy endom, teda svadbou, podľa  vzoru ... „a potom bola svadba a zazvonil zvonec a rozprávke bol koniec“.
A nakoniec je tu záplava tých, zväčša tínedžerských, takzvaných romantických filmov, určených pre ešte životom neskúsené alebo pre prostoduchejšie publikum, v ktorých zvyčajne nemôžeme čakať žiadnu platonickú romantiku ani perspektívu svadby, ani psychologickú hĺbku, ale  môžeme sa  tak maximálne s  niekým staviť o malé pivo, či protagonisti skončia  vášnivo v posteli (alebo hoc aj mimo postele), už v prvých desiatich minútach filmu, alebo režisér dokáže potiahnuť nejakú slaboduchú a naivnú zápletku až na celú štvrťhodinku, kým skončí v klišé banalizujúceho, takmer explicitného, hoc aj fingovaného sexu. Málokto si pritom uvedomuje, že táto imitácia intímnosti prebieha v štúdiu pred televíznymi reflektormi a bzučiacimi kamerami uprostred skupiny filmárov, osvetľovačov, elektrikárov, zvukárov a ďalších ich asistentov. A toto všetko ešte má niekto odvahu označiť za umelecké zobrazenie lásky ako trám, v duchu hlbokomyseľného pubertálneho vyznania „ja ta lúbim ako kona“.
A keď sme už začali s tou kinematografiou, tak si zasa na druhej strane skúsme spomenúť koľko, románov, divadelných hier a filmov venovaných téme vernej a vytrvalej, krásnej manželskej lásky by sme vedeli narýchlo vymenovať. No, dobre, je tu naša Hájnikova žena, teda nehovorím že sa to rovná celkom nule, ale neviem či táto ešte patrí medzi povinné stredoškolské čítanie, a či ju aj niekto čítal, ale na nejaké výraznejšie skóre by sme museli  dobre hľadať v pamäti aj vo filmovom archíve a štatistika je neoblomene exponenciálne výrazne naklonená v prospech zobrazovania predmanželskej a mimomanželskej lásky, ako rýchleho procesu smerujúceho k čo najbúrlivejšiemu telesnému naplneniu.
Toto sa často považuje za vzor „lásky“.
Je to aj preto, lebo sme  v našej  kultúre postupne dovolili, aby sa termín „láska“, takmer výlučne identifikoval s javom, ako je „zamilovanie“, prípadne „sex“, čo je ale tak nespravodlivo redukujúce a nepresné, ako keby sme si z celých olympijských hier, pozreli len beh štafety s fakľou a otvárací ceremoniál so zapálením olympijského ohňa a nahovárali by sme si, že už vieme ako prebehla olympiáda a že poznáme výsledky všetkých športových disciplín, ba že sme sa aj sami stali tak trochu olympionikmi, trúfajúcimi si a schopnými súťažiť v ktorejkoľvek disciplíne.
Je to čiastočne aj tým, že termínu „láska“ sa od čias vrcholného stredoveku v literatúre a umení začalo priradzovať niekoľko  prívlastkov, ktoré charakterizovali lásku v prvom rade ako „vášeň“. Najmä od  dôb stredovekých trubadúrov, minesengrov, od poémy Román o Ruži, či diel básnikov ako Dante či Petrarca, až po Tolstého Annnu Kareninu, sa za skutočnú lásku, hodnú umeleckého stvárnenia, považovala takmer výlučne láska vášnivá, nemožná, prekážaná, nedosiahnuteľná, zakázaná, nenaplnená, tragická atď. Nie je  teraz mojím cieľom robiť tu prednášku z dejín literatúry a umenia, či vývoja európskej  kultúry – kto by sa o tom chcel dozvedieť viac, stačí keď si aspoň zbežne prečíta klasickú esej „Západ a láska“ od švajčiarskeho autora Denisa de Rougemonta.
Buďme ale  spravodliví a pozrime sa aj na druhú stranu mince. S takýmto nevyváženým chápaním lásky a preferovaním mimomanželskej vášne bolo na opačnej strane  prepojené aj  nedostatočné zhodnotenie manželskej lásky nielen v umení a ľudovej kultúre, ale aj v učení Cirkvi. Skôr ako nejaké nedostatky oficiálneho magistéria mám na mysli zjednodušené –  a to aj katechetické, či kazateľské – také zdôrazňovanie hodnoty pohlavnej zdržanlivosti,  ktoré otázku ľudskej telesnosti – a to aj v manželskom spolunažívaní - stavalo radikálne do úzadia, v porovnaní s panenstvom a celibátom, zvlášť osôb zasvätených Bohu.
Je pravdou, že je správne a dôležité hovoriť o hodnote čistoty, panenstva a celibátu, ale je nebezpečné  a redukujúce, ak pritom jedným dychom nehovoríme aj o „čistote“ manželského  spolunažívania a to aj v jeho telesnom rozmere. V opačnom prípade sa vytvára karikatúra čistoty, chápanej len ako zdržanlivosť, pričom manželskému láskyplnému telesnému obcovaniu, podľa Božieho príkazu a vzájomne posväteného sľubu, sa už atribút „čistoty“ takto akoby nepriamo upiera. Čím je ale potom? Špinou? Nečistotou?! Alebo len akýmsi nevyhnutným, strpeným úkonom kvôli zachovaniu ľudského rodu, či posilneniu demografie národa, teda niečo ako ono smutno-smiešne odporúčanie manželkám vo falošne prudérnom viktoriánskom Anglicku: „ľahni, zavri oči a  mysli pritom na Anglicko!“
Samozrejme, že nie, veď manželstvo považujeme za dôležitú sviatosť, ktorá posväcuje základné povolanie človeka ku vzťahu lásky k Bohu a k blížnemu a to aj cez napĺňanie komplementarity muža a ženy v ich vzájomnom odovzdávaní sa, dopĺňaní a pokračovaní Božieho stvoriteľského diela v manželstve, ktoré je jeho ustanovizňou od chvíle keď človeka „ako muža a ženu stvoril“.
Buďme ale úprimní,  počet príkladov svätosti, vyhlásených svätých a blahoslavených v minulých storočiach bol radikálne disproporčný ak hovoríme o osobách v kňazskom a rehoľnom stave v porovnaní s laikmi. A aj u laikov sa príklady svätosti často viazali k osobám, ktoré buď nežili v manželstve, alebo  bola ich svätosť vyzdvihovaná v tom zmysle, že ako vdovci, či vdovice vstúpili do kláštora. Potom ešte máme niekoľko príkladov svätých manželov, ktorí možno splodili aj deti, ale niekedy sa dokonca takmer zdôrazňovalo sa, že tak urobili len z rodinných, či dynastických dôvodov, teda priam akoby z povinnosti a potom ale žili v pohlavnej zdržanlivosti, ako brat a sestra. Iste teoreticky je to možné, a aj takéto rozhodnutie môže byť vykonané v súlade s Božím zákonom, ale je otázne, či ho máme, alebo môžeme považovať za realistický príklad hodný nasledovania a odporúčania v masovej mierke. Skôr nie. Teda, istotne nie.
Pri  prezentovaní  učenia cirkvi o manželstve sa v minulosti aj v cirkevnom prostredí neraz dávala prednosť právnickému chápaniu, definovaniu manželstva ako kontraktu, zmluvy, s príslušnými právami a povinnosťami, s moralisticko-právnym definovaním jednotlivých úkonov manželského života, ako je „manželská povinnosť“, „ius in corpus“ teda doslova právo na telo manžela, či manželky, ale súčasne s nedostatočne jasnou a príťažlivou i zrozumiteľnou teológiou hodnoty, dôstojnosti a svätosti manželstva a aj telesných úkonov manželskej lásky.
Aj tieto nedostatky priviedli postupne k vytvoreniu takej situácie, že učenie Cirkvi nebolo jasne chápané, alebo bolo považované priam za represívne voči akýmkoľvek prejavom pohlavnosti človeka a veľká časť kresťanov, ba aj praktizujúcich katolíkov sa v oblasti  sexuálnej morálky a vnímania lásky a manželstva začala vzďaľovať od evanjeliového učenia a žiť stále viac ponorená do mentality a spôsobov odtrhnutých od Božieho plánu pre človeka.
Do tohto cirkevného i spoločenského prostredia vstúpila v posledných desaťročiach minulého storočia teológia, ktorú rozpracoval Ján Pavol II. ako súčasť svojho celoživotného diela. Ak hovoríme dnes o sv. Jánovi Pavlovi II. ako o architektovi teologických konceptov manželskej lásky, musíme si zaradiť túto jeho činnosť do kontextu doby a problematiky,  v ktorej sa táto jeho teológia formovala.

V začiatkoch biskupskej služby Karola Wojtylu, teda v 60. rokoch minulého storočia sa v celosvetovom merítku naplno rozbehol spoločenský proces dnes nazývaný „sexuálna revolúcia“, ktorý  mal byť oslobodením od starých spoločenských konvencií v oblasti morálky, Samozrejme, že s týmto procesom, ako jeho neoddeliteľná súčasť, ako prvý krok, bola spojená aj propagácia rôznych foriem antikoncepcie, najmä chemickej, hormonálnej, ale aj abortívnej v rôznych podobách a vyžadovanie jej masovej dostupnosti ako garancie  zrovnoprávnenia a pokroku. Veľká časť ľudstva si vtedy akoby chcela vydýchnuť: „Konečne sexuálna voľnosť bez nebezpečenstva nechceného tehotenstva. Úžasné!“
Nezriedka počúvame, že antikoncepcia konečne pomohla spoločensky oslobodiť ženy od početných nechcených tehotenstiev a dala im sexuálnu slobodu, ktorú si predtým nárokovali len muži. Na dôležitom a správnom procese zrovnoprávnenia mužov a žien sa zúčastňuje mnoho faktorov, ale úloha antikoncepcie je v tejto súvislosti skôr problematická, či doslova kontroverzná. Odstránením alebo minimalizovaním možnosti otehotnenia prostredníctvom antikoncepcie sa ťarcha zodpovednosti preniesla totiž znovu zväčša len na ženu, čím sa ešte viac podporila tendencia mužov nezodpovedne a neúctivo zaobchádzať so ženami nie ako s osobami, ktoré milujú, ale ako s vecami, ktoré používajú na svoju potrebu, ktoré majú byť stále v pohotovosti pre spĺňanie ich potrieb a požiadaviek a ktoré si pritom „majú dávať pozor“.
Sám by som sa asi neodvážil až tak radikálne  a jednoznačne hodnotiť tento kultúrny a antropologický proces zmeny vzťahov mužov a žien, a istotne by som mohol očakávať, že budem obvinený z ideologických predsudkov a klerikálnej interpretácie tohto fenoménu.
Preto sa zdržím svojich osobných hodnotení a vyjadrení a dovolím si radšej citovať autorku, ktorá zaiste nemôže byť podozrievaná z klerikálnych tendencií.  Germaine Greerová (* 29. január 1939, Melbourne, Austrália) je austrálska akademička a spisovateľka ktorá je považovaná za jeden z najvýznamnejších feministických hlasov 20. storočia.  To jej nebráni ale v tom, aby s akademickou  nestrannosťou ale i odvahou a sebareflexiou, práve ona, ktorá predtým nabádala svoje nasledovateľky, aby sa oddávali “slobode“, ktorú im priniesla antikoncepcia, neskôr svoj postoj prehodnotila a zhrnula takto: „technológia antikoncepcie namiesto oslobodenia spravila zo žien gejše (japonská prostitútka), ktoré riskujú zdravie a plodnosť, len aby boli stále pripravené na sex bez významu“.
Silné vyjadrenie. Ale taká odborníčka na problematiku postavenia žien a bojovníčka za ich práva to asi nehovorí len tak do vetra, ale so znalosťou veci.
Čo sa totiž udialo od 60.-tych rokov v masovom  merítku v našich kedysi kresťanských národoch? Muži boli v pokušení striedať ženy i v minulosti, aj keď žili v manželstve. Výrazne ich v tom však obmedzoval strach z nechceného splodenia detí,  a to obava či už z ich strany alebo aj zo strany zvádzaných žien. Antikoncepcia to uľahčila. Výsledkom bol nárast počtu nevier. Tie následne, ak sa odhalia – a skôr či neskôr sa aj tak odhalia - vedú k nárastu rozvodovosti. Okrem toho, antikoncepcia mala umožniť znížiť obavy z neželaného tehotenstva aj v prípade predmanželského sexu. Celosvetové štatistiky jednoznačne dokazujú, že opak je pravdou. Nielen, že antikoncepcia nie je stopercentne spoľahlivá, ale jej používanie, spoliehanie sa na ňu, vytvára mentalitu zníženej zodpovednosti a zvýšenej promiskuity, ktorá vedie k častým nechceným tehotenstvám. Množstvo počatých detí sa dáva preto potratiť alebo sú dávané na adopciu. Niektoré matky si svoje deti ponechajú. Výsledkom je, že počet detí, ktoré vyrastajú bez otca sa pripočíta k tým, ktoré sú bez otca z dôvodu rozvodov.
Aký je teda záver? Ako naznačujú početné štúdie (a aj zdravý rozum), dramaticky sa zvyšuje šanca, že deti bez otca vyrastú v horších sociálnych podmienkach, budú mať emocionálne a psychologické poruchy, poruchy správania, zdravotné problémy, problémy v škole, problémy s afektivitou. A ako vyzerá ďalšie roztáčanie tohto kolotoča? Opäť aj ďalšia generácia, ktorá vyrástla v atmosfére uvoľnených morálnych pravidiel, často bez stabilného rodinného zázemia, bude mať predmanželský sex, pôjde na potrat, alebo budú vychovávať svoje deti v nekompletnej rodine.… Pripomeňme si, že za posledné roky sa na Slovensku rodí mimo manželstva už 40 percent detí. Všetky tieto sociálne problémy narastajú z generácie na generáciu, pretože deti bez otca, bez stabilného rodinného zázemia majú väčšiu šancu, že budú opäť mať nemanželské deti, a ak vôbec vstúpia do manželstva, vzrastá pravdepodobnosť, že sa rozvedú.
Tieto úvahy nie sú strašením, či zveličovaním frustrovaného klerika, s apokalyptickým videním sveta a s fóbiou zo sexuálnej slobody, ale sú to uzávery sociologických a antropologických štúdií prestížnych svetových univerzít publikované v odbornej literatúre s príslušným štatistickým aparátom.
Bumpass, L., Sweet, J. Cohabitation, Marriage, and Union Stability: Preliminary Findings, NSFH, Madison, Wis.: Center for Demography and Ecology, University of Wisconsin, 1995, Working Paper č. 65; Galagher, M. Fatherless Boys Grow Up Into Dangerous Men. The Wall Street Journal, 1. decembra 1998, A22; McLanahan, S., Sandefur, G. The Consequences of Single Motherhood. The American Prospect 18, 1994, s. 48 – 58; Blankenhorn, D. Fatherless America: Confronting Out Most Urgent Social Problem. New York: Basic Books, 1995.
In: West, Ch. Radostná zvesť o sexe a manželstve. Bratislava: Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, 216 s., ISBN 978 – 80 – 969600 – 9 – 5, s. 126.

Koncept tzv. voľnej lásky, a neviazaného pohlavného života mimo manželstva bol považovaný za jeden z hlavných výdobytkov tejto revolúcie.  Výsledným sprievodným javom  bol ale masový nárast rozvodovosti a dezintegrácia rodiny. Ďalšou fázou tohto procesu bolo postupné legalizovanie potratu, najprv v socialistických štátoch už koncom 50. rokov a, od roku 1967 počnúc Anglickom, postupne v rýchlom slede v ostatných krajinách západného sveta.

Reakcia Katolíckej cirkvi bola poznačená istou rozpačitosťou až bezradnosťou a v ďalších fázach aj rezignáciou – a tak nezriedka počúvame dobre mienené rady: “dnes je už taká doba, svet si ide svojou cestou, musíme sa pozerať na veci realisticky...“, alebo v niektorých kruhoch sa udomácňujú priam výzvy na zradu Kristovho učenia, napríklad ako vyhlásenia: „mali by sme demokraticky a synodálne prehodnotiť tradičnú katolícku morálku v oblasti sexuality, ak nechceme celkom stratiť kontakt s týmto svetom“ .
Isteže, na  úrovni oficiálnej doktríny je potrebné spomenúť encykliku pápeža sv. Pavla VI. Humanae vitae, ktorá bola prorockým hlasom, ale hlasom volajúceho na púšti. Takýto hlas bol zväčša úspešne prerevaný rokenrolom z reproduktorov a hlásnych trúb blikajúceho, bliakajúceho a vyrevujúceho, stále rýchlejšie sa krútiaceho kolotoča tohto sveta. Víchor, ktorý tento kolotoč vytvára sa postupne zmenil na tornádo devastujúce princípy kresťanského, ale v podstate hlboko ľudského ponímania úcty k životu, manželstvu a rodine.
V  60.-tych rokoch, Karol Wojtyla, ako biskup a kardinál, vychádzajúc zo svojich vysokoškolských prednášok morálky a etiky, začal publikovať svoje knihy a úvahy o dôstojnosti a kráse manželskej lásky. Už názov prvej jeho knihy na túto tému je výrečný: Láska a zodpovednosť. Poukazoval tu na potrebu zmeny rétoriky, ktorá v oblasti výchovy k správnemu používaniu ľudskej sexuality nemá byť založená len na zákazoch a príkazoch, ale má vysvetľovať učenie Cirkvi a poukázať na to, že život podľa kresťanských princípov vedie ku skutočnému, nielen povrchnému šťastiu. Okrem iného v nej zdôrazňuje, že človek  by nemal „používať“ druhého človeka ako akúsi vec na uspokojenie svojich potrieb. Išlo by o hrubú manipuláciu a degradovanie ľudskej osoby. Druhého mám prijímať a milovať v jeho celistvosti, nemilujem len jeho telo, milujem človeka, darujem sa mu a prijímam dar jeho života. Vzájomné sebadarovanie, výlučné, trvalé a prejavené vo všetkých formách, aj v tej telesnej sú základom vzťahu manželov.
Už od začiatku svojej biskupskej služby, pri formácii pastorácie rodín, pri príprave na manželstvo a pri sprevádzaní manželských párov v ich kresťanskom manželstve, Karol Wojtyla neúnavne predstavoval aj učenie Cirkvi o prirodzenom plánovaní rodičovstva. Nebol teoretikom odtrhnutým od života, práve naopak, bol si vedomý, že život v manželskej čistote nie je ľahký  ale vždy jasne a jednoznačne, učil, že táto metóda si určite vyžaduje mravnosť, zodpovednosť, sebakontrolu, ale v skutočnosti je to jediná metóda, ktorá znesie vysoké kritéria  a požiadavky ľudskej dôstojnosti.
V rozvíjaní teologických a antropologických úvah o dôstojnosti  a kráse manželstva pokračoval Karol Wojtyla aj ako pápež Ján Pavol II. Mohli by  sme dokonca povedať, že téma manželstva a rodiny bola jednou z centrálnych tém jeho pontifikátu.
Preto krátko po zvolení za pápeža, zvolal biskupskú synodu o rodine, po ktorej publikoval exhortáciu Familiaris consortio, ktorá si vyslúžila pomenovanie kompendium povolania rodiny. Rodine sa venoval aj v mnohých iných dokumentoch, napríklad v Liste rodinám či v exhortácii o dôstojnosti ženy Mulieris dignitatem.  V roku1982 založil v Ríme, ako súčasť Lateránskej univerzity osobitný Inštitút na štúdium manželstva a rodiny. Nezanedbateľným zhodnotením manželstva je množstvo procesov beatifikácie a kanonizácie, ktoré zahájil, alebo aj doviedol do úspešného konca, práve kladúc na oltár ako vzor manželov, aj manželské páry, ktoré svoju svätosť preukazovali práve v hlbokom prežívaní manželskej lásky.
Osobitné miesto však jeho patrí Katechézam o ľudskej láske podľa Božieho plánu, ktorými sprevádzal Cirkev počas stredajších katechéz s malými prestávkami od 5. septembra 1979 do 28. novembra 1984.   Prvých 5 rokov svojho pontifikátu teda Ján Pavol  na stredajších audienciách hovoril o kráse manželstva a ľudskej lásky.  Niekto by povedal, že je to nevídaný počin zo strany pápeža, ktorým len dokazuje, s akou naliehavosťou vnímal potrebu  správnej teologickej interpretácie manželského vzťahu, ako odpoveď na rúcajúcu sa štruktúru manželského a rodinného života, ktorý so sebou priniesla sexuálna revolúcia. Týchto 130 katechéz, prispelo  k rozšíreniu termínu Teológia tela. Dnes máme v slovenčine k dispozícii ich preklad v ucelenej publikácii „Ako muža a ženu ich stvoril“
„Teológia tela“ - Toto slovné spojenie používa sám Ján Pavol II. s cieľom objasniť podstatu sviatosti manželstva a ľudskej lásky. To nie je možné, ak nepochopíme, čo hovorí Božie Zjavenie o zmysle ľudského tela.
Azda najodvážnejšia myšlienka, ktorú v tomto diele prezentuje je: že ľudská pohlavná láska je obrazom vnútorného života Boha - Najsv. Trojice. Vychádzajúc z Kristových slov: "Nečítali ste, že Stvoriteľ ich na počiatku ako muža a ženu stvoril?" (Mt 19, 4) Ján Pavol II. hovorí o pôvodnej Adamovej samote – vďaka ktorej si uvedomuje seba ako živú, uvažujúcu bytosť, ktorá má slobodu a zároveň môže konať cez svoje telo. Potom prichádza stvorenie Evy - a prebúdza sa túžba po sebadarovaní a prijímaní toho druhého. Hriech prichádza na svet ako úpadok pravého sebadarovania, ktoré motivuje láska. A keď pápež hovorí o reči na vrchu blahoslavenstiev, komentujúc slová „Blahoslavení čistého srdca“– poukazuje na  to, že toto učenie o čistom srdci je poukázaním na znovuobjavenie pravdy o sebadarovaní vo vzťahu medzi dvoma ľuďmi.
Teológiu manželstva spájal Ján Pavol II aj s teológiou celibátu. Vychádzal pritom z evanjelia, že v nebeskom kráľovstve sa už nežení a ani nevydáva (porov. Mk 12,23). Manželstvo a aj celibát sú podľa Jána Pavla II. cesty, kde sa tomuto sebadarovaniu učíme a pripravujeme sa na život v nebeskom kráľovstve, kde už bude dokonalé sebadarovanie.
Pri svojich úvahách o encyklike Humanae vitae sv. Ján Pavol II pripomínal, že, že pri regulácii pôrodnosti resp. plodnosti - nejde v prvom rade o hľadanie odpovedí na otázku: „Čo je dovolené a čo je zakázané?“, ale: „Ako prežívať pohlavnú lásku, aby zodpovedala mojej dôstojnosti - ako ľudskej osoby?“
Z toho vyplýva, že niektoré veci sa nesmú robiť nie preto, že ich zakázal nejaký ujo z Vatikánu so smiešnou čiapkou na hlave, ale preto lebo ponižujú našu ľudskosť.
Po desaťročiach odstupu a s pohľadom na výsledky dlhodobých historických procesov si môžeme oprávnene klásť otázku:
Ako sa dá dnes pozrieť na sexuálnu revolúciu? Ako ju hodnotiť? Čo priniesla ľudstvu?
Sme vraj sexuálne slobodní – a aké to má výsledky:
Čo je výsledkom  napríklad v oblasti zdravia? Sme zdravší?
Podľa štatistík Svetovej zdravotníckej organizácie z minulého roku sa denne nakazí pohlavnými chorobami viac ako milión osôb. Áno denne. Ročne pribúda 376 miliónov pacientov postihnutých pohlavne prenosnou chorobou vo svete (kam sa na to hrabe taký koronavírus!). Pamätám si, ako na gymnáziu pri zdravotníckej prednáške o nebezpečenstve infekčných pohlavných chorôb sa jeden môj spolužiak trochu naivne spýtal, či nehrozí nebezpečenstvo prenosu tejto nákazy napríklad aj na verejných záchodoch. Na to múdra pani doktorka povedala, že nakaziť sa dá aj tam, len by to bolo dosť nepohodlné, kvôli stiesnenému priestoru.
Viac ako pol miliardy ľudí trpí pohlavne prenosným infekčným herpesom pohlavných orgánov.
V roku 2016 bolo syfilisom infikovaných takmer milión tehotných žien, čo malo za následok viac ako 350 000 nepriaznivých výsledkov pri narodení dieťaťa, vrátane 200 000 mŕtvo narodených a úmrtí novorodencov.
https://www.who.int/en/news-room/fact-sheets/detail/sexually-transmitted-infections-(stis) 
To sú zdravotnícke dáta.
A čo psychológia a sociológia? Sme vďaka sexuálnej revolúcii v našich vzťahoch ušľachtilejší, vyrovnanejší, spokojnejší? Neviem, ale faktom je, že každé druhé manželstvo sa rozvádza.
Milujeme viac svoje deti? Možno, teda možno tie, ktoré zvýšili po tom, čo bolo vykonaných 50 miliónov potratov ročne.
Čo teda naozaj priniesla tzv. sexuálna revolúcia?
Rozmach pornografie, antikoncepcie, interrupcií, partnerstiev na skúšku, detskej prostitúcie, obchodu so ženami, nevery, rozvodov, detí vyrastajúcich bez jedného alebo oboch rodičov… S tým je spojený aj významný počet neuróz a závislostí na alkohole a narkotikách. Hodí sa tu odcitovať známy biblický výrok: - „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Teda po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7,15-20)
https://zdravysex.sk/index.php/2015/10/15/kapitola-17-sexualna-revolucia/


Voči tejto duchovnej lavíne strhávajúcej životy ľudí sa postavil Ján Pavol II. zadefinovaním teologických a antropologických východísk pre obnovenie manželstva, manželskej lásky, správneho chápania ľudskej sexuality a významu rodiny, ako základnej bunky, od zdravia ktorej závisí život a zdravie celej  spoločnosti.

Niekto by mohol povedať, že uprostred súmraku svedomia, uprostred hlbokej tmy zažal sv. Ján Pavol II. svojím učením  svetlo, svetlo, ktoré svieti vo tmách, aj keď ho tmy neprijali.
Ján Pavol II. veril vo víťazstvo svetla, Svetla Kristovho. Vyzýval všetkých, zvlášť mladých, aby bedlivo stáli na stráži vo očakávaní lúčov slnka. V pamätnom príhovore k mladým počas Svetových dní mládeže v Ríme  nás – vtedy mladých – nazval strážcami rannej stráže „sentinelle del mattino“, ktoré Boh postavil aby ohlasovali svitanie nového rána.
Slovami proroka Izaiáša sa aj k nám dnes obracia Pán s otázkou: „Strážca, ako je s nocou? Strážca, čo s nocou?“ U Izaiáša “Strážca povedal: „Príde ráno…” (Iz 21, 11-12)

Čo odpovieme uprostred našej dnešnej noci my Pánovi? Kto nám ukáže cestu?
Môže to byť tá, ktorú k nám dvíha svoju pozývajúcu a žehnajúcu ruku aj tu v tejto bazilike, z ikony ktorá je tu od stáročí vďačne uctievaná.
Mariánska úcta bola integrálnou a charakteristickou črtou duchovnosti Jána Pavla II. Bola aj zdrojom a sprievodným znakom jeho teológie manželskej lásky a ochrany inštitútu rodiny.
Medzi mnohými titulmi, ktorý sa Panne Márii, Bohorodičke v dejinách cirkvi dávajú je aj jeden prevzatý z kniha Sirachovej,  titul ktorý je najlepším komentárom k dnešnej téme o architektúre manželskej lásky. Nazývame ju  Matkou krásneho milovania, matkou krásnej lásky.
Svätopisec hovorí:
Ja som matka krásneho milovania, (matka) bázne, uznanlivosti a svätej nádeje.
U mňa je všetka milosť spravodlivej cesty životnej, u mňa je všetka nádej silného života.
(Sir 24,24)
To nám dnes pripomína Panna Mária. Dáva nám lekciu o dokonalej láske, o čistom živote, o citlivom a vášnivom srdci, aby sme sa naučili skutočnej láske. Hovorí nám o láske prežívanej v rodine, láske formujúcej mladého človeka ku vzájomnému odovzdávaniu sa v manželstve i o láske, ktorá jediná môže motivovať kňazské a rehoľné zasvätenie. Takáto čistá, nádherná láska, je najlepšou odpoveďou na jej povrchné karikatúry a paródie, ktoré sa dnes vydávajú za znak slobody neviazanej žiadnymi pravidlami a ktoré zahmlievajú skutočný rozmer ľudskej lásky, ako napĺňania Božieho pozvania k plodnému sebadarovaniu sa, ktoré nás približuje k Bohu a robí účastným na jeho živote.
Táto láska, o ktorú dnes na príhovor Sv. Jána Pavla II., veľkého architekta teológie manželskej lásky a ochrancu rodín prosíme, môže naplniť radosťou a šťastím náš, život pretože vychádza z Trojjediného Boha a k nemu sa i vracia; k Bohu, ktorý je absolútna Dokonalosť, najväčšia Dobrota, zvrchovaná Veľkosť.
Jemu nech je sláva naveky. Amen

TSKE

Foto: Byzantinos