Pre človeka je prirodzené, že sa dobre cíti v spoločenstve blízkych, najmä v kruhu rodiny, do ktorej bol s láskou prijatý, alebo do ktorej sa dobrovoľne začlenil. Nemusí teda ísť nevyhnutne o fyzickú, pokrvnú rodinu – tú si málokto môže naozaj vybrať, ale o také spoločenstvo, ktoré je prepojené istými zväzkami súdržnosti, spolupatričnosti, zdieľania spoločných hodnôt, cieľov. To čo platí pre jednotlivca, platí aj pre isté širšie spoločenstvá, pre skupiny osôb, nielen fyzických, ale aj  právnických, teda aj pre inštitúcie, ako sú chrámy, pútnické miesta a svätyne. V Katolíckej cirkvi sa považujú za najváženejšie chrámy kresťanstva ctihodné rímske pápežské baziliky. Tieto baziliky majú právo vytvárať si duchovné zväzky s inými chrámami po celom svete a to formou tzv. duchovného pričlenenia. Ide o vytvorenie akéhosi duchovného príbuzenstva, pri ktorom sa spoločne zdieľajú duchovné bohatstvá a dobrá.

Najvýznamnejší mariánsky chrám mesta Ríma i celého sveta je Bazilika Santa Maria Maggiore, nazývaná niekedy aj Bazilika Panny Márie Snežnej, ktorá sa považuje za matku všetkých mariánskych svätýň v katolíckom svete. O pričlenenie k tejto mariánskej pápežskej bazilike môžu požiadať mariánske chrámy alebo posvätné miesta, ktoré sú výrazným spôsobom spojené s mariánskom úctou.

Dnes vám s veľkou radosťou môžem oznámiť, že na žiadosť predstaviteľov našej miestnej cirkvi, košickej eparchie, vzhľadom na veľkú úctu, ktorú požívajú u veriacich púte k Matke Božej tu do Klokočova, arcikňaz Pápežskej baziliky Santa Maria Maggiore, kardinál Stanislav Rylko, vyhovel žiadosti o pričlenenie  nášho pútnického miesta Klokočov duchovnými zväzkami s touto  rímskou bazilikou.

Dovoľte teda, aby sme sa o túto spoločnú radosť s vami podelil prečítaním ustanovujúceho dekrétu. (text dekrétu nájdete TU)

Milí bratia a sestry, oddnes je naše pútnické miesto Klokočov obohatené o nové duchovné milosti, o rozšírené možnosti získania plnomocných odpustkov. Súčasne sa môže cítiť v osobitnom duchovnom zväzku, v príbuzenstve s najstaršou a najslávnejšou rímskou mariánskou bazilikou. Táto nová situácia je príležitosťou, aby sme  vysvetlili niektoré súvislosti, ktoré nám môžu lepšie pochopiť význam a dosah duchovných zväzkov s bazilikou Santa Maria Maggiore, pre toto miesto, a ich presah do života celej našej cirkvi.

Myslím, že môžeme identifikovať tri piliere tohto duchovného spojenectva, ktoré sú:

naša východná liturgia, mariánska úcta a katolíckosť.

Pokúsme sa ich vysvetliť trochu detailnejšie.

Naša východná liturgia

Hlavná rímska mariánska bazilika má v dejinách Slovenska, i v dejinách nášho východného obradu  osobitné miesto.

Je to chrám, na oltár ktorého položil pápež Hadrián II preklad Svätého Písma a liturgické knihy, ktoré predložili na schválenie v Ríme naši slovanskí apoštoli a učitelia sv. Cyrila Metod. Čítame v Živote Konštantína: „Prijmúc pápež knihy slovienske, posvätil ich a položil v chráme Svätej Márie, ktorá sa volá Fatné, i spievali nad nimi svätú liturgiu.“ (ŽK 17) Jazyk našich predkov sa tak stal liturgickým jazykom, naša reč bola posvätená Božím slovom a povýšená na reč oltára.   Je zaujímavé, že aj v bežnej reči človek svoj jazyk nazýva „materským“  lebo sa ho naučil na kolenách, v objatí svojej matky. Aj náš liturgický jazyk sa zrodil, bol mu vystavený „rodný list“ a dostal v Cirkvi „občianske práva“ v matkinom, v Máriinom náručí, v rímskej bazilike zasvätenej Panne Márii.

Východné cirkvi po celé stáročia používali v liturgii zrozumiteľný liturgický jazyk. V našej cirkvi dodnes používame aj spevy v cirkevnej slovančine, ktorá je  nasledujúcou fázou vývoja jazyka, v ktorom spievali liturgiu v Bazilike Santa Maria Maggiore svätí Cyril a Metod a ich prví slovanskí učeníci.

Preto aj dnes, tu v tejto našej slovenskej mariánskej svätyni sa rovnako ako  naši vierozvestci v Ríme cítime spojení s koreňmi našej liturgickej, jazykovej i duchovnej tradície a súčasne hlbšie prežívame pocit spolupatričnosti do rodiny iných sesterských východných cirkvi, ktoré tiež používajú tento liturgický jazyk.

Mnohokrát som počul aj v Ríme, či inde vo svete slová ocenenia: „Máte krásnu liturgiu, osobitne vyjadrujúcu tajomstvo Božích právd ...chráňte si ju.“

Áno, máme naozaj krásnu liturgiu, osobitné liturgické spevy a iné formy nábožnosti –to je najcennejší duchovný poklad, ktorého  korene sú opäť spojené s dielom sv. Cyrila a Metoda i s rímskym pápežom Hadriánom II., ktorý toto ich dielo schválil práve v bazilike Santa Maria Maggiore.

Spomienka na túto spojitosť s rímskou bazilikou je pre nás výzvou k tomu, aby sme chránili a rozvíjali naše liturgické tradície. Aj táto klokočovská svätyňa bola v posledných desaťročiach, svedkom ich postupnej obnovy a oživovania a to najmä počas pravidelných fatimských sobôt, ktoré vladyka Milan tak trpezlivo rozvinul, aj svojou pravidelnou účasťou za posledných 23 rokov. Môžeme s hrdosťou povedať, že dnes ich rozvíjame, napríklad aj tvorbou nových liturgických útvarov, pre súčasné potreby. Tu v Klokočove  takto v tieto  slávnostné dni spievame moleben i akatist nedávno zložený k úcte klokočovskej ikony Presvätej Bohorodičky. Verím, že si ho aj vy, drahí veriaci, zamilujete, že sa stane živou časťou miestnej liturgickej tradície.

Chceme rozvíjať a odovzdávať celej cirkvi aj také znaky liturgie, ako je jej krása a dôstojnosť, ktoré nie sú samoúčelným prejavom akejsi velikášskej bombastickosti, ale sú odzrkadlením toho, že Bohu zasväcujeme to najkrajšie a najvznešenejšie čo vieme poskytnúť. To, že tak robíme v liturgii, nás má viesť k tomu, aby sme tak robili aj v každodennom živote. Bohu nemajú patriť len zbytky, akési ohryzky nášho času a pozornosti – on si zaslúži to najlepšie.

Predstavte si, že by vám i celej vašej rodine niekto s nasadením svojho života zachránil život. Keby ste mu chceli poďakovať a on by prijal vaše pozvanie, predpokladám, že by ste ho asi neprijali v montérkach a asi by ste neponúkli na plastovom tanieriku nejaký pár suchárov a párku s horčicou, a odovzdali mu medailu vystrihnutú z výkresu vymaľovanú farbičkami, ale pripravili by ste mu štedrú hostinu, s tým najlepším, čo by ste podľa svojich možností mohli ponúknuť, ako prejav vašej úcty a vďačnosti.

A na čosi podobné nás upomína aj liturgia, Eucharistia – vďakyvzdanie za najvyšší dar života, za najvyššiu obetu, pri ktorej Boh obetoval svojho jednorodeného syna na záchranu celého sveta. Preto sú tu zlaté čaše, sviece, krásne rúcha, zborový harmonický spev, kadidlo, procesie. Nie kvôli kňazom, či biskupom ani nie na teatrálne ohurovanie účastníkov liturgie, ale ako vonkajší ľudský spôsob čo najhlbšieho  vyjadrenie úcty Bohu.

Iste, tento rozmer je možné správne ho pochopiť len z perspektívy viery, a preto ho nechápe každý, a toto hlboké neporozumenie je neraz zdrojom nesprávnych hodnotení, či posudzovaní, ba aj kritík.

Keď pred Veľkou nocou Lazarova sestra Mária rozbila nádobu so vzácnou nardovou masťou za tristo denárov aby pomazala Pánovi nohy,  viacerí sa nad tým pohoršovali s poukazovaním na mrhanie a na možné použitie peňazí pre chudobných – a ten kto sa najviac sa pohoršoval bol práve Judáš, ale ten, ako hovorí evanjelista Ján, „to nepovedal preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej. Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali. (Jn 12, 6)

Cirkev vždy chce prichádzať na stretnutie s Kristom „ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21,2), lebo ako hovorí žalmista: “Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá. V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi.“ (Ž 45, 14-15).  Po stáročia ľudia pripravovali a Bohoslužbu to najkrajšie čo mohli.  Aj v najchudobnejšej dedinke sa snažili postaviť čo najkrajší chrám, liturgia, chce odzrkadľovať nábožnosť prelínajúcu sa s krásou vychádzajúc zo stáročiami cibrenej estetiky a symboliky.

Radosť, krása, slávnostnosť východnej liturgie – tieto prvky pred viac ako jedenástimi storočiami dojali, uchvátili srdcia i mysle  našich slovanských predkov, ktorým sv. Cyril a Metod sprostredkovali  duchovné a liturgické bohatstvo Byzancie a priviedli ich k prijatiu evanjelia, tejto radostnej zvesti o „Bohu, ktorý prebýva medzi ľuďmi“, a neskôr ich priviedli ich do Ríma, ku kolíske nášho kresťanstva, do baziliky Santa Maria Maggiore, aby si túto formu modlitby dali schváliť nástupcom apoštola Petra, aby ju potom odovzdali našim predkom.

Aj dnes, na úsvite tretieho tisícročia, ľudia aj naďalej hľadajú skutočnú radosť a krásu – a nemôžu ich nájsť kým ostávajú v zajatí starého, alebo novodobého pohanstva.  K týmto osobám, znechuteným a rozčarovaným tisícorakými  návrhmi voľného trhu ideí a filozofií sa môže prihovoriť hlboká  a tajomná krása našich liturgických slávení. Dôstojné, radostné a duchovné slávenie bohoslužieb, zvlášť Eucharistie, sa tak môže stať impulzom k zodpovednému hľadaniu pravdy pre ich život, hľadaniu, ktoré ich v miere ich úprimnosti privedie k tomu, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6).

Mariánska úcta

Pred viac ako 1150. rokmi stáli slovanskí učeníci, synovia tejto zeme, v rímskej bazilike pred mariánskou ikonou, ktorá je v nej osobitným spôsobom uctievaná pod názvom Salus populi Romani – Záchrana rímskeho ľudu a ktorú niektorí historici datujú už do 7. alebo 8. storočia.

Predstavme si s akou úctou a s akým dojatím museli po dlhej púti zastať naši slovanskí apoštoli a ich učeníci v tomto najväčšom mariánskom chráme - pred pohľadom tej Matky, ktorú  si rímsky ľud uctieval ako svoju záchrankyňu, a ktorej istotne aj oni zverili svoje apoštolské dielo.

Rímsky ľud sa pred touto ikonou počas stáročí schádzal na modlitbách najmä v čase osobitnej núdze, v nebezpečenstvách a iných potrebách. Naposledy,  na námestí Svätého Petra bol tento obraz vystavený počas pamätnej modlitby pápeža Františka, keď osamotený pápež kráčal prázdnym svätopeterským námestím aby sa modlil za celý svet v čase prebiehajúcej  pandémie. V našej eparchii sa aj my v tomto čase osobitne utiekame k Panne Márii, pripomínajúc si jej súcitné klokočovské slzy, a prosíme ju za ochranu pred nákazou. Robíme tak osobitným spôsobom v týchto dňoch, keď ako sa zdá, nastupuje druhá vlna tohto ochorenia.

Podobne aj klokočovčania pred 350. rokmi hľadali záchranu tu v chráme, pred ikonou Bohorodičky. Rovnako aj po obnovení klokočovských pútí sa na tomto mieste schádzali ľudia z celého Zemplína, ale i z iných krajov, aby vyprosovali od Božej Matky ochranu, pomoc, aby tu precítili jej duchovnú blízkosť voči každému, kto sa na ňu s dôverou obracia.  Mohli by sme nazvať teda našu klokočovskú ikonu Záchrana ľudu Zemplína. Ešte viac, ako samotná ikona, ktorej originál sa stráca v šere pohnutých dejín týchto krajov, je ale odkazom samotný jav – prejav súcitu Božej Matky s trpiacim ľudom. Toto miesto je posvätené slzami súcitiacej materinskej lásky.

Do rímskej baziliky, pred tvár záchrankyne rímskeho ľudu prišli naši slovanskí apoštoli sv. Cyrila  Metod a i ch učeníci aby jej zasvätili dielo evanjelizácie Slovanov.  Aj tu sú teda korene  našej mariánskej úcty. V rímskej bazilike sa dodnes schádzajú pútnici z celého kresťanského sveta.

A my, tu v Klokočove  napĺňame výzvu, ktorá k nám zaznieva z klokočovského molebena: Pristúpte veriaci, zíďte sa zo všetkých končín, na oslavu Presvätej Matky Krista, nášho Boha, spoločne volajme ako prorok Micheáš, hovoriac: A ty, Klokočov, na úpätí Vihorlatu učupený, nijako nezaostávaš za poprednými obcami slovenskej krajiny, lebo v tebe dobrotivá Vládkyňa Bohorodička, prejavila blízkosť svojmu vernému ľudu, vyjadrenú slzami stekajúcimi po jej tvári, na ikone v malom Božom chráme. Preto jej ikonu s láskou uctievajme a bozkávajme, no ešte viac jej čnosti nasledujme, aby sme z jej pomocou došli do nebeských príbytkov a mohli sa sýtiť krásou trojjediného Boha.

Katolícka viera a spojitosť s rímskym prestolom

Duchovné pričlenenie našej klokočovskej svätyne k bazilike Santa Maria Maggiore má ďalší dôležitý rozmer. Táto bazilika je „pápežská“. Volá sa tak aj preto, že sa  nachádza sa na území rímskej diecézy, ktorej biskupom je nástupca apoštola Petra. 

Pápež, rímsky biskup a nástupca svätého Petra, je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich.     

Naša gréckokatolícka cirkev je od svojich počiatkov – či už ich identifikujem s cyrilometodským odkazom, alebo s obdobím po užhorodskej únii - organickou časťou Katolíckej cirkvi v rámci ktorej má svoje osobitné právne postavenie.

V časoch klokočovského zázračného slzenia ikony Bohorodičky sa práve vedomie tento  cirkevnej príslušnosti východných kresťanov na našom území definitívne formovalo. Napriek tomu, že išlo o obdobie politického i duchovného chaosu plného nenávisti a extrémnych postojov. Dialo sa tak uprostred politických nepokojov, ktoré boli  neraz zastierané náboženskými protestantsko-katolíckymi motívmi, aj keď v podstate išlo o politiku, o moc, o privilegované postavenie časti uhorských magnátov protiviacich sa habsburskej centralizácii a ochotných sa v tomto cieli spojiť aj s mohamedánmi, s Turkami, stojac po ich boku aj v historickej bitke pri Viedni, ako sa o tom spieva v našej starobylej Piesni o klokočovskom obraze. Dedinský ľud v podstate trpel i od jedných i od druhých.

Organizovať, budovať gréckokatolícku cirkev, cirkev chudobných, bolo v oných časoch nesmierne náročné.  S akou vrúcnosťou a pravdivosťou asi zneli slová našej mariánskej modlitby z úst našich veriacich: „Nemáme inej pomoci, - nemáme inej nádeje, - okrem teba, prečistá Panna, - ty nám pomáhaj, - v teba dúfame - aj sa tebou chválime, - lebo sme tvoji služobníci. - Nedopusť, aby sme boli zahanbení.“

Vďaka materinskej opatere Panny Márie, napriek tomu všetkému gréckokatolícka cirkev ani v týchto ťažkých časoch nezakolísala vo vyznávaní svojej jednoty s katolíckou cirkvou, s Rímom, s pápežmi, nástupcami apoštolov.

Podobne naša Gréckokatolícka cirkev zažila v polovici minulého storočia násilný zásah štátnej moci s cieľom odtrhnúť ju od jednoty s Katolíckou cirkvou. Aj tu išlo o zneužitie náboženských motívov na politický boj. Komunistický režim videl vo Vatikáne a v pápežovi, akéhosi ideologického spojenca kapitalistického Západu a preto  boli konané všetky kroky na pretrhnutie spojiva našej cirkvi k Rímu.

Fyzickej likvidácii predchádzalo obdobie nevyberaných útokov s agresívnym slovníkom politických agitátorov, demagógie a zastrašovania v snahe o uchopenie moci. Práve vtedy, tu do Klokočova putovali naši blahoslavení biskupi Pavel Gojdič i Vasiľ Hopko, ale i blahoslavený Metod Dominik Trčka, v predtuche blížiacej sa spoločenskej a politickej búrky, ktorá mala zasiahnuť našu spoločnosť, ale najmä našu cirkev, v pokuse zmiesť naše spojenie s centom  kresťanstva, s Rímom. K tejto ťažkej skúške vyprosovali ochranu Bohorodičky. O jej materinskú ochranu sa utiekali. 

Po historickej skúške likvidácie a procese znovuzrodenia tu pred 50 rokmi naša cirkev ďakovala za dar svojho obnovenia, za dar aspoň čiastočne získanej slobody, teda možnosti byť opäť gréckokatolíkmi. Dnes sú mená týchto mužov uctievané v zozname blahoslavených, kam ich zaradil rímsky biskup, slovanský pápež Ján Pavol II., ktorý dobre poznal našu krajiny i útrapy, ktorými prešla v čase komunistického režimu.

A my si tu, na 350. výročie Klokočovského zázraku obnovujeme naše vedomie katolíckosti, našej gréckokatolíckosti, naše spojenie s centrom Katolíckej cirkvi, s rímskym biskupom, formou duchovného pričlenenie našej hlavnej mariánskej svätyne k hlavnej mariánskej pápežskej bazilike.

Schádzame sa tu opäť v časoch nie jednoduchých, a je ťažko povedať, či ide o prechodné búrkové mraky, alebo o civilizačné zmrákanie sa.

Ideové konfrontácie sa dnes dotýkajú hraníc ľudskej duchovnej slobody, slobody svedomia,  skutočných ľudských práv, ktoré sú ešte v mnohých častiach sveta zaznávané ale i partikulárnych skupinových predstáv, či prianí, ktoré si neoprávnene nárokujú titul ľudských práv, skresľujúc tak tento vznešený pojem vychádzajúci z prirodzeného práva i Božích zákonov.

Sme svedkami konfrontácií týkajúcich sa na jednej strane slobody prejavu, a na druhej limitov, či  nevyhnutnej korektnosti obmedzujúcej túto slobodu. Diskusie o etike a morálke sa stávajú stále vyostrenejšímí. Protikresťanská a najmä protikatolícka rétorika sa v istých kruhoch stáva stále nevyberanejšou.

V rôznych krajinách sveta, najmä v tých, ktoré by sme radi videli ako náš nasledovaniahodný vzor, sa niekedy priamo, tzv. súdnym aktivizmom, teda formou, ktorá je v podstate nedemokratická, pretože berie tvorbu zákonov z rúk volených zákonodarných orgánov a dáva ju niekoľkým sudcom, alebo inokedy nepriamo, ale dobre organizovaným mediálno-spoločenským a politickým tlakom, presadzujú čoraz radikálnejšie normy a zákony, ktoré sú v príkrom rozpore nielen s kresťanským chápaním človeka, ale aj so samotnými kultúrnymi a antropologicko-civilizačnými základmi tých spoločností, ktorým sa dnes tieto normy predkladajú, podsúvajú, alebo priamo nanucujú.

Katolícka cirkev si musí plniť úlohu majáka, ktorý pomáha pri orientácii v týchto súmračných a búrlivých časoch, musí ohlasovať Božie pravdy, tak ako to prikazoval apoštol Pavol: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. (2 Tim 4, 2-3).

Možno práve preto aj na Slovensku chce niekto šíriť predstavu, zhrnutú do dnes už okrídlených nenávistných vyjadrení, podľa ktorých sa tu vytvára dojem, že „Katolicizmus je už u nás taký, že nikdy nevytvoril priestor pre nespochybniteľnú a kultivovanú príčetnosť, že prelátom vyhovujú čo najdebilnejší veriaci s čo najdebilnejším panteónom bôžikov, bábik a fakieľ, že je to iba nočné predstavenie pre slabomyseľných.“

Aj to je názor. Nevadí. Je dobre vedieť, že i také existujú a neurážať sa ani neznepokojovať preto, ani preto nefňukať, nestojí to za to. Treba len vedieť, že existuje.

My si však tu, pred mariánskou ikonou, pri 350. výročí súcitných materinských sĺz, dnes obnovujeme a potvrdzujeme našu jednotu s Katolíckou cirkvou, s pápežom i s trvalým učením Cirkvi.

Spokojne, zodpovedne a radostne hovoríme:

Áno sme katolíci, áno sme gréckokatolíci,

áno hlásime sa k našim otcom vo viere, k sv. Cyrilovi a Metodovi, ktorí nás utvrdili v presvedčení, že, že každý jazyk a obrad má  rovnaké právo v Cirkvi,

hlásime sa k tým, kňazom a biskupom, ktorí potvrdili našu katolíckosť užhorodskou úniou,

k biskupovi De Camellisovi, ktorý hoci bol rodom Grék, žijúci v Ríme, opustil tamojšie zabezpečené postavenie, aby prišiel vzdelávať náš ľud, dal mu prvé abecedáre i katechizmus,

hlásime sa k biskupom odchovancom jezuitskej trnavskej univerzity, rodákovi zo spišskej Oľšavice, biskupovi Michalovi Olšavskému, staviteľovi mariápóčskej mariánskej svätyne, neúnavne vizitujúcemu rozsiahlu mukačevskú eparchiu i k biskupovi Andrejovi Bačinskému z neďalekej  Beňatiny, ktorého právom nazývajú otcom Podkarpatia,  k baziliánskemu igumenovi Joannikiovi Bazilovičovi, nášmu cirkevnému historikovi z neďalekých Hlivíšť.

Hlásime sa buditeľom a literátom, ktorí vyšli z našej cirkvi, k biskupovi Gagancovi zakladajúcemu školy a spolky, k rusínskym buditeľom Duchnovičovi, či Pavlovičovi, ale i k zakladateľom Spolku sv. Cyrila a Metoda, ktorí podčiarkli prítomnosť slovenských gréckokatolíkov.

Hlásime sa aj k biskupovi Gojdičovi, mužovi zlatého srdca, ktorého slovenský vojnový režim  kritizoval za nedostatok politickej lojality a ukrývanie Židov a povojnový komunistický režim odsúdil aj za to, že pomáhal tým, ktorí utekali so sovietskeho komunistického raja na zemi,

hlásime sa k mučeníkovi biskupovi Hopkovi dlhoročnému väzňovi a mučeníkovi,

k mučenici blahoslavenej Anke Kolesárovej, ktorá tu do Klokočova prichádzala modliť sa  a ktorej obrana dievčenskej čistoty  je pre mnohých mladých inšpiráciou a pre iných len príležitosťou k pohrdlivému výsmešného úškrnu,

hlásime sa k mučeníkovi redemptoristovi Metodovi Trčkovi, misionárovi na Zemplíne, utýranému k smrti v mrazivej kobke leopoldovskej väznice za spievanie vianočnej koledy, i k ďalšiemu redemptoristovi Janovi Mastiliakovi, ktorý dostal doživotie a tak bol najdlhšie väznený zo všetkých predstaviteľov cirkvi .

hlásime sa k mučeníkovi mukačevskému biskupovi Teodorovi na území ktorého sa Klokočov po stáročia nachádzal, zranenému pri vražednom atentáte a ktorého agenti sovietskej tajnej polície dorazili vražedným jedom na nemocničnom lôžku,

hlásime sa k práci vyhnanca - exulanta o. Michala Lacka, ktorému komunisti znemožnili návrat do vlasti a tak z Ríma formoval povedomie o našej cirkvi v slobodnom svete i k odkazu otca Michala Fedora, ktorý ako tajný jezuita v ilegalite v časoch komunizmu prorocky koncipoval ideové východiská pre  našu cirkev a pracoval na obnove našej cirkvi v roku 1969 formujúc v nasledujúcich rokoch tajne novú generáciu kňazov i angažovaných laikov. 

Hlásime sa k stovkám našich kňazov a ich rodín, ktorí si zvolili radšej väzenie, či deportáciu aj s ich manželkami a deťmi – pre vernosť Petrovi – pápežovi a Katolíckej cirkvi,

hlásime sa k desaťtisícom našich veriacich, otcov a matiek rodín, ktorí  v čase likvidácie našej cirkvi pracovali na jej obnovení,

hlásime sa aj k svedectvu tých veriacich,  ktorí aj keď sa roztrúsili  po vzdialených končinách Slovenska, mimo svojich gréckokatolíckych farských spoločenstiev, predsa navštevovali rímskokatolícke chrámy a súčasne sa po celé desaťročia utvrdzovali v hrdom povedomí:

my sme gréckokatolíci.

Áno sme katolíci, áno, sme východní kresťania spojení s Rímom, sme gréckokatolíci. Aj my máme právo byť hrdí na to, čím sme, čomu veríme, čo žijeme, čo vyznávame, čo chceme ohlasovať a ponúknuť každému človeku dobrej vôle.

Iste, robíme tak aj s pokorou, uznaním a s prosbou o odpustenia, za všetky naše skutočné osobné i skupinové, historické i súčasné slabosti, omyly, pády a nedostatky, so všetkým v čom sme možno nedali vždy svedectvo dostatočnej kresťanskej lásky, napriek našej osobnej hriešnosti však súčasne potvrdzujeme  našu katolícku vieru i našu hrdosť na ňu.

Túto hrdosť z našich sŕdc nevytrhli nepriazne v dejinách, nezničil ju ani náš hriech ani vonkajšie prenasledovania, a s Božou pomocou a s láskavou ochranou Bohorodičky si ju chceme uchovať a odovzdať aj do budúcnosti.

Od dnešného dňa je naša klokočovská svätyňa duchovne  spojená s mariánskou rímskou bazilikou.  Pozerajúc na Rím z diaľky, na horizonte mesta ako výkričník vyčnieva veža, tejto baziliky, ktorá so svojimi 75 metrami je najvyššou románskou vežou v Ríme. Jeden z jej zvonov, tzv. „Sperduta – stratená“ zvoní každý večer asi 2 minúty po 9. hodine – tento zvyk sa viaže k legende zo 16. storočia, podľa ktorej istá žena (slepá pastierka, alebo podľa inej, rozšírenejšej tradície, pútnička) sa v noci stratila pred bránami Ríma.  V zúfalstve a strachu sa obrátila k Panne Márii s prosbou o záchranu a zakrátko sa v diaľke ozval zvon z chrámu S. Maria  Maggiore, podľa zvuku ktorého  sa orientovala pri nájdení cesty do mesta. Z vďačnosti potom ponechala chrámu finančnú základinu na to, aby sa každú noc o 2. hodine zvonilo na tomto veľkom zvone. Neskôr bolo zvonenie presunuté na 9. hodinu večer.

Z Klokočovskej mariánskej svätyne sa tiež rozlieha, po vŕškoch Vihorlatu, po vodách Zemplínskej šíravy i po poliach rovinách Zemplínskej roviny hlahol zvona. Nie je to však len fyzický zvon z chrámovej veže. Je to predovšetkým hlas Panny Márie - Hodigitrie, Bohorodičky, ktorá ukazuje na cestu, na svojho Syna Ježiša.

Tento Máriin hlas chce byť ukazovateľom pre všetkých, najmä pre tých z nás, ktorým hrozí, že sa stratia na cestách života, že zblúdia zo správnej cesty nasledujúc iné početné falošné hlasy. Nasledujme tento Máriin hlas pozorne a s dôverou.

Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička, neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná. Amen.

foto: Dávid Kováč