Drahí bratia v Kristovom kňazstve, bratia a sestry!
Kto z ľudí v utrpení a chorobe má radosť z opustenosti? Ježiš v utrpení zostal sám, aj keď fyzicky mal okolo seba dosť ľudí. Každé utrpenie a každá opustenosť začína kdesi v hĺbke ľudského bytia. Tam, kde kedysi začal hriech – vo vnútri človeka, ktorý podľahol pokušeniu – kdesi tam začína aj utrpenie, bolesť a samota. Vo vnútri človeka. Môže byť vôkol veľa ľudí, ale my necítime ich spoluúčasť.
Ježiš nechcel byť v utrpení sám a ani si to hriechom nezaslúžil. Vtedy keď začalo jeho utrpenie zavolal k sebe na troch apoštolov: Petra, Jakuba a Jána, ktorých prosil o ich blízkosť, pretože „smutná je jeho duša až na smrť“ /Mt 26, 38/. Čo však badáme na učeníkoch, ktorí boli pozvaní do spoločenstva s Kristom v jeho utrpení? Ľahostajnosť! Jednoducho zaspali! A ďalej - keď po úzkosti a krvavom pote Ježiš pokračoval v utrpení zajatia, ponižovania, bičovania a výsmechu až po smrť na kríži kde sú aspoň títo traja volaní k spoločenstvu v utrpení? Rozutekali sa ! A to spolu s ostatnými apoštolmi a učeníkmi. Čo však sa u nich objavuje? Vedomie, že boli k čomusi osobne volaní Kristom. Peter s Jánom sa to snažia akosi napraviť, o Jakubovi evanjelium nenecháva svedectvo – možno splynul s davom alebo zašiel s ostatnými apoštolmi do bezpečia. Avšak ani Peter a Ján nerovnako pokračovali za trpiacim Ježišom. Prečo to hovorím? Lebo evanjelia majú pre nás všetkých len natoľko zmysel, nakoľko sa my sami v nich nájdeme. Aj my sme totiž volaní k spoločenstvu s trpiacim Kristom a to v oblasti a v okolnostiach, do ktorých nás vkladá život a naša zodpovednosť – či je to rodina alebo naše poslanie. Aj my nie rovnako reagujeme na takéto pozvanie k spoluúčasti na utrpení iných. Objaví sa v nás aspoň neskôr vedomie, že sme v čomsi zlyhali a potrebujeme sa vrátiť k svojej zodpovednosti?
Peter, ktorý predtým sľuboval, že nikdy neopustí Krista šiel obďaleč za zajatým Ježišom až došiel k skupine ľudí postávajúcich pri ohni, ktorí hovorili o tom, čo sa dialo. Ďalej sa bál ísť. Nešiel do Kajfášovho domu, ani k Pilátovi, aby neriskoval, že tam, „kde sa rúbe drevo, lietajú aj triesky.“ Totiž, aby sa nespustila vlna zatýkania aj najbližších Ježišových prívržencov. Možno to zažívame aj my v rozličných okolnostiach – nechceme ísť až celkom blízko k svojmu Bohu, aby sa nám neušlo niečo od sveta, niečo čo nás pokorí, vysmeje, poraní, uvedie do podozrenia.
Peter sa tomu aj tak nevyhol – obyčajná slúžka ho odhalila a vystrašila: „ Aj ty si bol s Galilejským – veď tvoja reč ťa prezrádza!“ /Mt 26,73/. Keby to bol nejaký výsluch na mučidlách, ešte by sme to mohli pochopiť, že Peter zaprel. Ale to bola iba bežná poznámka trikrát zopakovaná podľa Ježišovej predpovede: „ skôr než sa kohút ozve, tri razy ma zaprieš.“ /Mt 26,34/.
Tak je to s dôslednosťou aj v našom živote. Často si dávame veľký pozor, aby sme vo svojom kresťanstve nevyšli na smiech, resp. čosi neriskovali. A zrazu v banálnej veci sa život skomplikuje, rodina rozpadne, práca zasekne. Zväčša to tak býva, že nedôslednosť v kresťanskom živote nám prinesie oveľa viacej problémov ako jednoznačnosť v našom konaní. Petrovi vtedy zaspieval kohút, aby sa prebral, aby si uvedomil svoje pomýlenie! Čo zaspieva nám? Hrozivé ticho v rozhádanej domácnosti, sklamanie z detí, prázdna peňaženka, neúspech v škole, či v práci? Čosi sa iste ozve, čosi nám zaspieva, ale ako to pochopíme my ako zareagujeme my - to je dôležité!
Peter vstal a horko zaplakal! A znova sa stretol s odpúšťajúcim pohľadom Toho, ktorého on v utrpení opustil. Budeme my mať na to dosť síl? Priznáme si, že sme vo svojej nedôslednosti a ľahkovážnosti spravili chybu? A priznáme si to aj pred Tým, pred pohľadom ktorého nič neunikne – vo sv. spovedi?
Jána jeho svedomie viedlo ďalej. Uznal, že pochybil keď opustil priateľa v utrpení, spoznal, že samota trpiaceho je neznesiteľná. A tak sa z úteku v Getsemani vrátil až do Kajfášovho domu aj k výsluchu pred Pilátom, ba aj pod kríž, na ktorom zomieral trpiaci Spasiteľ. Nikto sa ho ani nedotkol, nik ho za to neohrozoval, ba nestretol sa ani s pohrdlivými otázkami alebo poznámkami spodiny ľudskej spoločnosti. Zostal pri trpiacom Ježišovi aj keď predtým zutekal. Naplnil tak podobenstvo o dvoch synoch povedané Ježišom, ktoré zakončil otázkou“ ....ktorý z nich splnil vôľu Otcovu?“/Mt 21,31/. Je dôležité pre nás vedieť, že aj ten, ktorý povedal, že sa mu nechce a potom predsa oľutoval a šiel – že aj takí môžu spĺňať Božiu predstavu. Boh vie, že nikomu z nás sa hneď a zaraz nechce ísť do problémov, utrpenia a rizík. On ale oceňuje aj to, že si človek po čase uvedomí svoje miesto, svoju povinnosť – byť s Ježišom vo všetkých okolnostiach života.
Kristus svoju vďačnosť voči Jánovi vyjadruje tým, že mu dáva to posledné a najcennejšie čo pri sebe má, resp. tú, ktorú si až do posledného dychu najviac váži – MATKU : „Hľa, tvoja matka!“ /Jn 17,27/.
Bratia a sestry! Viete čo je na Kristovom také vzácne? Fakt, že On hoci je sám a opustený, neopúšťa človeka! Otca sa pýta: „Bože môj, Bože môj prečo si ma opustil?“ a nám dáva najavo, že stojí pri nás, že sa za nás prihovára. Keď na kríži odpúšťa kajúcemu lotrovi, keď prosí za všetkých, čo mu ubližujú – teda aj za nás: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia.“ A koniec koncov dáva to najavo aj vtedy, keď tých, čo sa rozutekali v Getsemani, znova prijíma a dáva im poslanie resp. ho potvrdzuje: „Choďte do celého sveta....“ /Mk 16,15/. On neopúšťa človeka, to len človek opúšťa Krista. A práve to sa nám ľuďom stáva osudným. Veľmi konkrétne to vidieť na Judášovi. Myslíte si, že keby bol prišiel pod kríž a slovami kajúceho lotra sa k Ježišovi ozval, že Ježiš by ho odmietol? Istotne nie. Problém bol v čomsi inom! Judáš si dal už predtým otázku: „Ježiš alebo peniaze?“ V odpovedi zostali len peniaze! Ježiša zo svojho srdca úplne vylúčil vtedy, keď ho zrádzal. On už nebol schopný počuť slová výčitky: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka!“ /Lk 22,48/. Keby bol Judáš v srdci aspoň trošku priateľom s Ježišom a nie s peniazmi, v tejto otázke by bol vycítil Ježišov bôľ i jeho lásku k nemu. Judáš už toho nebol schopný, on opustil Ježiša inak ako ostatní apoštoli – on sa rozhodol namiesto Ježiša uprednostniť peniaze.
Toto je najväčším rizikom aj pre nás všetkých. Kým ešte opúšťame Krista zo strachu, slabosti, či iných dôvodov, ale vieme, že miesto Boha v našom srdci nič iné nezaplní, dovtedy je ešte vždy nádej. Okolnosti sa v živote môžu zbehnúť tak, že my neskôr pochopíme bezcennosť všetkého ostatného, oproti cene stále Cenného a vrátime sa ku Kristovi. Ale mnohí ľudia aj dnes robia ten osudný Judášov krok – nie navonok, ale vo vnútri svojho srdca. Rozhodnú sa, že vynechajú Boha zo svojho života kvôli prízemným hodnotám a potom už nemajú síl počuť Jeho hlas a vrátiť sa k Nemu. Tam už ľudskej pomoci nieto, len Božia milosť, ktorú musí ktosi vyprosovať. Ale povedať o niekom, že je už vnútorne celkom vyprázdnený od Boha, to si nemôže nárokovať nikto z nás. Faktom je len to, že osud tých, ktorí už vo svojom vnútri opustili Boha, je strašný. Písmo Sväté o Judášovi poznamenáva len toľko: „Šiel a obesil sa.“ /Mt 27,5/. O jeho večnom osude sa nedá hovoriť!Ťažko je hovoriť o osude tých ľudí, ktorí v dnešných časoch konajú ako Judáš. Ale dopady nešťastia, samovrážd, nezmyselnosti života a bezútešnosti rovnako na nich doliehajú ako vtedy na Judáša. Vidíme to aj z udalosti a problémov dneška.
Teraz keď stojíme pri hrobe Kristovom je čas na naše zamyslenie. Ešte stále môžeme pre seba a svojich blízkych urobiť veľa keď budeme solidárni s utrpením sveta, ktorý opustil Krista. Zostať pri Ježišovi aj vtedy keď vidíme, že mnohí naši známi už nemajú s kresťanstvom nič spoločné je možno ťažké, ale oveľa ťažšie by bolo smerovať k beznádejnosti života, v ktorej sa ocitli ľudia bez Boha. Môžeme im aj sebe pomôcť tým, že zostaneme s nimi vtedy, keď budú potrebovať solidaritu – možno nemú výčitku, aby pochopili, že ich problém či opustenosť má svoj začiatok kdesi v hĺbke bytia, ktoré zostalo bez osobného vzťahu k Bohu.
Možno sa v živote cítime nepochopení a opustení. Možno aj fyzicky ste ostali sami. Vedzme, že Boh nikdy neopustil človeka, ale za nás zomrel na kríži, aby sme nemuseli prežívať večnú opustenosť v pekle hriechu Aj keď nik z ľudí nebude pri nás, my skutočne pocítime, že nie sme sami, lebo Ježiš aj na kríži myslel na každého z nás. Aj preto nám všetkým zanecháva svoju matku, ku ktorej sa môžeme v ťažkých chvíľach samoty a problémov môžeme utiekať. Je len na nás, či v honbe za preludom neopustíme realitu života, ktorú nám Kristus ponúka z kríža a dokazuje to následným vzkriesením po troch dňoch. Prajem vám do týchto dní „Prazdnika prazdnikov“ veľa Božej milosti a udeľujem archijerejské požehnanie.
vladyka Milan
košický eparcha