Gréckokatolícka eparchia Košice



Rozhovor s vladykom Milanom po Ad limina apostolorum

    Akurát sa skončila návšteva ad limina apostolorum (k hrobu apoštolov). Vy ste jeden z dvoch biskupov, ktorí sú ešte v aktívnej službe, a zažili ste všetky štyri po novembrové návštevy. Ako ich hodnotíte retrospektívne?

    Každá návšteva ad limina od 1992 bola iná, aj keď obsahovala tie isté povinnosti: návšteva pápežských bazilík, návšteva rímskych úradov a kongregácií. Stretnutie so svätým otcom. Atmosféra bola iná. Po revolúcii nás sprevádzala atmosféra entuziazmu nového začiatku. Riešili sme všeobecnú situáciu Cirkvi, problémy veriacich v Čechách, na Morave i na Slovensku. Viac menej sme hovorili všeobecne a niektoré veci sa opakovali, ako spomienky na komunistickú minulosť, vernosť veriacich, kňazov i biskupov počas prenasledovania. Z tohto hrdinstva sa vychádzalo v ústrety novým požiadavkám doby. Vzápätí došlo k rozdeleniu Československa a tak druhá ad limina v roku 1997 bola znovu iná. Už sme to boli my sami, slovenskí biskupi, ktorí vytvorili vlastnú konferenciu. Českí a moravskí biskupi šli na ad limina zvlášť. Uvedomovali sme si vlastné špecifiká. Ako krajina ešte katolícka sme mali navrch. Za Československa sme museli riešiť problémy Česka, krajiny pomerne ateistickej, kde sa málo ľudí hlásilo k viere. Teraz sme hovorili o prednosti silnej katolíckej krajiny. Vtedy sme si ešte neuvedomovali, že to hovoria len štatistiky. Prijali nás s tým, že povolaní je u nás veľa, aj rehoľných aj kňazských, viera bola pomerne živá. Tu sa už vychádzalo z predpokladu, že je potrebné čosi dotvoriť a zosystematizovať. Často sa pracovalo s tým, že Slovensko je predurčené priniesť Európe to, čo už ona sama stratila: vieru, živý postoj k rodine. Často sme sa vracali k tomu, čo už dnes s odstupom času nie je pravdou. Pri tretej ad limina sme si museli priznať, že Slovensko nie je až tak katolícke. Štatistika je jedna vec, ale realita iná. Praktický život veriacich je iný: chrámy nie sú v nedeľu až tak navštevované, mladá generácia nám pomaly odchádza, život v rodinách sa pomaličky rozplýva. Polovička manželstiev bola rozvedená a to hovorí o tom, že hodnoty, ktoré kedysi vytvárali život na Slovensku, už nie sú hodnotami, na ktorých sa buduje. Museli sme hľadať nové riešenia: ako ďalej s mládežou, čo s rodinou. Čo ďalej s Cirkvou, ktorá sa nachádza uprostred globalizácie, na ktorú vplýva množstvo názorov. Svätý otec Benedikt XVI. nás upozorňoval, že musíme zostať silní, lebo stále máme čo Európe ponúknuť. Postupne sa ukázalo, že veci sa rýchlo menia a je to stále viac problematické. Posledná ad limina, ktorá sa práve skončila, bola veľmi triezvo uvažujúcou návštevou, počas ktorej sme hovorili o tom, čo sa ešte dá urobiť. Už sme nerozprávali o hrdinoch viery z čias komunizmu, nehovorili sme o štruktúrach, ale hovorili sme o celkom konkrétnych výzvach.

    Môžete trošku konkretizovať, aby sme dostali tak povediac hmatateľný obraz?

    Napríklad hovorili sme o stmeľovaní práce rehoľníkov a diecéz, ako robiť veci spoločne. Hovorili sme otvorene o pomoci rodine, ktorá sa nachádza uprostred mnohých ideológií – ako napríklad gender ideológia, homosexuálna loby atd. Dôležitým a rozhodujúcim momentom sa ukazuje systematická práca na príprave pred manželstvom, lebo dobrá príprava pomôže manželom preklenúť napätia a problémy, ktoré život prináša. Potom je to sprevádzanie rodín. Nie menej dôležitým je prijímanie tých, ktorým sa rozpadlo manželstvo. Treba ich prijímať a sprevádzať. Svätý otec veľmi jasne podčiarkol, že Cirkev musí zostať matkou, ktorá prijíma. Ktorá vypočuje. Ktorá neodháňa, ale objíma. Ktorá potiahne ďalej, aby sa osoby nestratili v šere spoločnosti.

    Aký ste mali dojem zo stretnutia so sv. otcom?

    Celkom otvorene sme hovorili o problémoch, ktoré sa týkajú aj ostatných cirkví. Pri stretnutí so Sv. otcom sme mohli skonštatovať, že sme súčasťou Európy so všetkým pozitívnym i negatívnym, so všetkými problémami, s ktorými zápasí. Dotýkali sme sa emigrácie, hoci sa nás veľmi netýka, keďže sme viac tranzitnou ako cieľovou krajinou pre utečencov. Hovorili sme aj o tom ako vnímať problémy v biskupskej a kňazskej službe. Principiálnou perspektívou vo všetkom však zostalo milosrdenstvo, čo je aj témou nasledujúceho Svätého roka. Stále to zdôrazňoval. Je veľmi potrebné, aby človek zakúsil milosrdenstvo, ak sa nechce stratiť vo virvare doby. Milosrdenstvo, s ktorým sa kňaz obracia na veriacich, neodmieta ich ani napriek tomu, že nežijú regulárne alebo sa mu zdá, že nemá sa o čom s nimi rozprávať. Vždy je potrebné človeka prijať, vypočuť a rozprávať o problémoch. Iba takto sa dá človek získať.

    Ak sa teda vrátim k pôvodnej otázke porovnania všetkých návštev ad limina, môžem povedať, že posledná bola naozaj vyprofilovaná. Šli sme na veľmi konkrétne problémy a riešenia. Každý z nás ich uvedie do života vlastnej eparchie tak, ako to bude cítiť. Pri stretnutiach sme zažili, že nejde o nejakú kritiku, aby nám čosi vytýkali alebo nebodaj vyhrešili. Svätý otec prízvukuje jednotlivým kongregáciam a úradom, aby prijímali biskupov a kňazov ako bratov. On sám nás neprijal s oficiálnym prejavom, ale ponúkol dialóg, v ktorom sme celkom otvorene rozprávali. Sám povedal: ja som biskup, vy ste biskupi, tak hovorme otvorene o tom, čo je dôležité pre Cirkev vo vašej domovine. Ale aj o problémoch celej Cirkvi. Ak sa nebudete vy pýtať – povedal s úsmevom – tak budem sa pýtať ja. Stále nás povzbudzoval k otvorenosti. A naozaj táto otvorenosť nikomu z nás nechýbala. Ad limina môže priniesť veľmi veľa úžitku. To, o čom rozprávame na zasadnutiach Konferencie biskupov Slovenska, sme mohli rozdiskutovať pred treťou osobou. Aj keď my sa vzájomne radíme o všetkých veciach, predsa je dôležité počuť názor iných, z vonku. Počuť názor osôb, ktoré sú konfrontované s tými istými alebo podobnými problémami a výzvami celosvetovej Cirkvi, riešia ich na rozličných úrovniach a poznajú úskalia. Práve preto vedia poukázať na tie body, v ktorých treba pridať a inde zasa ubrať. Zo všetkého však vyplynulo, že Cirkev nie je inštitúcia ako ostatné. Je postavená na Skale – na Petrovi a jej pevnosť je závislá od nášho vzťahu k Petrovi. A túto jednotu by mali všetci biskupi vytvárať, upevňovať a živiť. Je však závislá aj od milosti , o ktorú prosíme. Ona je nadprirodzeného charakteru a toto si je treba stále uvedomovať. Prehĺbenie viery, prehĺbenie vzťahu k Bohu, prehĺbenie vzťahu k eucharistickému Kristovi. Toto sú všetko momenty, ktoré posúvajú život Cirkvi dopredu.

    Ako by ste teda zhrnuli konkrétne posolstvo pre veriacich vašej eparchie? Ktoré výzvy považujete vy, ako pastier tejto miestnej cirkvi, za najdôležitejšie? Na čo sa upriami pastoračná práca v nasledujúcom období?

    Zo všetkých rozhovorov najviac rezonuje myšlienka: je načase zosystematizovať život viery v jednotlivých eparchiách a diecézach. To, čo sme kedysi robili sporadicky, živelne, dnes je dôležité uskutočňovať systematicky s pohľadom na konkrétny cieľ. Už nenechávať veci náhode, ale pomenovať, čo chcem pastoračnou prácou dosiahnuť. A potom systematicky kráčať za týmto cieľom. Poviem to príkladom. Ak sme vnímali, že rodina je u nás rozhádaná a rozháraná, hľadali sme spôsob čo robiť. Musíme zaviesť intenzívnejšie predmanželské stretnutia. Pripravili sme preto metodický plán, aby kňazi vnímali, že toto sú spôsoby a témy, ktorým sa treba venovať. Videli sme problémy rodičov s deťmi. Čo urobiť pre nich? Keď sa deti pripravujú na prvé sväté prijímanie, sami rodičia potrebujú vedieť, čo majú dať svojim deťom v tomto období ich života. Na školách sa pretláča sexuálna výchova. A my všetci vnímame, že ktosi by chcel rodičov predbehnúť a dotlačiť ich do slepej uličky, kde deti budeme učiť ako sa fyzicky realizujú intímnosti, avšak bez toho, aby sme im ukázali, že intimita má oveľa silnejší vnútorný dopad. Bez toho, aby sme im odkryli vzťahy a ich dôležitosť, ktoré predchádzajú intimitu. Preto sme sa pustili do práce na príručke pre výchovu k manželstvu a rodičovstvu. A tak rad radom treba systematicky pracovať na mnohých iných veciach, ktoré zrealizujú to, čo je súčasťou pokladu Cirkvi a stále bolo jej súčasťou, len sme ich možno realizovali veľmi sporadicky a živelne. Toto je to, čo som si uvedomoval pri stretnutiach v Ríme. A to druhé: vrátiť sa k úprimnému a žitému kresťanstvu, ktoré nie je zadosťučinením nejakej nedeľnej povinnosti alebo výbuch radosti pri odpustových či iných slávnostiach a pútiach. Vrátiť sa k praktickému žitiu viery, k modlitbe napr. v rodine. K  spoločenstvu rodiny pri stole, ako to poznamenal aj svätý otec. To nie je rodina, ak pri jednom a tom istom stole všetci komunikujú s tabletom, mobilom alebo notebookom. Členovia rodiny musia hovoriť vzájomne. Vrátiť sa k vzájomnosti v rodine, vo farnosti, kde sa jednotlivé osoby rozprávajú a rozprávajú veľmi otvorene. Vrátiť sa k životu viery a  milosti, žiť s Bohom. V milosti posväcujúcej, ktorú si obnovujeme cez sviatosti. Potom sa k nám naozaj vráti prvotná kresťanská horlivosť i radosť z toho, že patríme ku Kristovi.

    V našej spoločnosti v súvislosti s návštevou ad limina apostolorum snáď najviac zaznieva kauza arcibiskupa Bezáka. Aký je váš postoj? Došlo k nejakému posunu?

    Aj táto otázka bola na stole ako jeden z problémov života veriacich na Slovensku. Svätý otec sa jej vôbec nebránil a bol veľmi otvorený. Hovoril o tom, že sa s arcibiskupom Bezákom osobne stretol, keď ho navštívil s kardinálom Vlkom. Ponúkol mu svoju pomoc a nielen vo všeobecnosti, ale aj konkrétne materiálnu pomoc. Na to – podľa slov Sv. otca – arcibiskup Bezák nijak nezareagoval. Svätý otec ho poprosil o telefónne číslo, na ktorom by ho mohol zastihnúť. De facto sa však od tohto stretnutia arcibiskup Bezák neozval. Hovoril aj o tom, že je stále otvorený pomôcť. Otázkou však zostáva, či arcibiskup Bezák chce prijať pomoc, ktorú mu Svätý otec ponúka. Ak je človek odkázaný na pomoc niekoho, chytá sa podanej pomocnej ruky. A tak ako sa mu podáva. Istotne si o. arcibiskup nebude môcť vyberať pomoc podľa vlastných predstáv. Boh nám nakoniec ani nikdy nedáva pomoc tak, ako si to žiadame my. My sa modlíme a prosíme, že by sme to chceli presne tak a nie inak. Boh však lepšie vidí a vníma situáciu človeka. Preto našu prosbu vypočuje celkom ináč ako si to predstavujeme. Aj Svätý otec vníma z nadhľadu situáciu a potreby o. arcibiskupa Bezáka, ktorý zostáva naďalej arcibiskupom. Nie je suspendovaný. Môže sláviť sv. liturgie, môže spovedať a rozhrešovať. Avšak mal by prijať pomoc, ktorú mu podáva svätý otec a skrze neho Cirkev. Záleží to už len od o. arcibiskupa Bezáka do akej miery bude prístupný tejto pomoci. Jasné je, že Cirkev musí pozerať na celok. A preto aj on ako jednotlivec si nemôže nárokovať úzkoprsú pomoc tak, ako to vidí on vlastnými očami. Ak naozaj chce byť užitočný pre Cirkev a smerovať k večnej spáse, potom jednoducho vnímajúc potrebu Cirkvi, príjme pomoc, ktorú mu ponúka svätý otec.

    Aký postoj ste vyjadrili vy ako biskupi voči arcibiskupovi Bezákovi?

    Náš postoj je jednoznačný. Bol vyjadrený slovami arcibiskupa Zvolenského, ktorý povedal, že my biskupi Slovenska prijmeme akékoľvek rozhodnutie a riešenie sv. otca. Podčiarkli sme však, že radi by sme poznali jeho postoj voči arcibiskupovi Bezákovi. Svätý otec odpovedal, že je stále otvorený pomôcť. Samozrejme akou formou mu chce pomôcť, do akej úlohy ho chce postaviť, to je naozaj kompetencia svätého otca. Otázkou však zostáva, či o. arcibiskup Bezák bude chcieť prijať túto pomoc. A na túto otázku naozaj neviem odpoveď.

    Váš osobný postoj k arcibiskupovi Bezákovi?

    Môj postoj k arcibiskupovi Bezákovi sa nemení od čias seminára, kedy sme spolu študovali na teologickej fakulte v Bratislave, a od čias kedy sme sa ako spolubratia jednej a tej istej rehole redemptoristov stretávali – ten postoj zostáva stále postojom prijatia, ale aj postojom brata, ktorý musí povedať „treba rešpektovať Cirkev“. Bolo by nebratské, keby som predstieral, že súhlasím so všetkým, čo si on žiada od Cirkvi. Ja súhlasím s tým, s čím sa svätý otec na neho obracia. Práve preto môj postoj zostáva bratský, ale je aj postojom očakávania ako zareaguje na riešenia, ktoré sú ponúknuté Cirkvou. Tým pádom sa za neho môžem už len modliť, nakoľko sa už tak často nemôžeme stretávať ako sme sa stretávali. Prosiť za to, aby aj on správne pochopil situáciu, v ktorej sa sám nachádza. A čo z tejto situácie môže vyťažiť pre spásu svojej duše a pre pomoc iným, lebo zostáva naďalej prostredníkom, ktorý zvoláva Božiu milosť cez Eucharistiu a cez sviatosť zmierenia odpustenie, ktoré má stále právo udeľovať.

    Z toho, čo ste povedali vyplýva, že ste sa snažili o stretnutie s arcibiskupom Bezákom.

    On toto stretnutie spomína aj vo svojej knihe. Avšak po tomto stretnutí fyzická vzdialenosť neumožnila bezprostredné stretnutie napríklad pri kávičke, kedy by sme prediskutovali veci. Ale stále zostávam v postoji otvoreného človeka, ktorý – keby sa nám to podarilo – pri stretnutí vie hovoriť otvorene a bratsky o všetkom. Naďalej mám k nemu osobný vzťah rehoľného spolubrata a brata v kňazskej a biskupskej službe.

autor: ThBibLic. Róbert Jáger, PhD
dátum: 17.11.2015










© Gréckokatolícka eparchia Košice, 2017.

Designed and coded by Ing. Marián Čonka