Milí spolubratia kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, milí bratia a sestry.

Vstupujeme do roku 2025, do roku v ktorom Cirkev na celom svete slávi tzv. Svätý rok – Jubileum. V predvečer sviatku Narodenia Pána sme mohli sledovať, ako pápež František otváral Svätú bránu na Bazilike sv. Petra. Minulú nedeľu, 29. decembra, sme si pripomenuli duchovný rozmer Jubilea pri otvorení tohto roku na miestnej úrovni. Konali sme tak v duchovnej jednote s biskupmi celého sveta, ktorí v tento deň určený pápežom, vyhlasovali v miestnych cirkvách začiatok tohto jubilea. Dnes v prvý deň roka Svätý Otec otvára Svätú bránu na Bazilike Santa Maria Maggiore – na chráme, ktorý je nám zvlášť blízky, keďže na jeho oltári získali schválenie a posvätenie naše liturgické knihy i Písmo v reči našich predkov. Zaslúžili sa o to naši slovanskí apoštoli sv. Cyril a Metod a ich žiaci – prví slovenskí pútnici do Ríma pred viac ako jedenásť a pol storočiami. Zakrátko po stopách týchto našich prvých pútnikov budú prúdiť do Ríma zástupy ďalších pútnikov a to aj zo Slovenska. Zamyslime sa teda teraz spoločne ešte raz nad niektorými univerzálnymi duchovnými aspektami putovania.

V čom vlastne spočíva hlbší význam pútí, či putovania, na akési posvätné miesto? Boží ľud vždy rád putoval na rozličné tzv. posvätné miesta, niektoré sa stali cieľom pútí kvôli svätosti nejakej osoby, iné sú zviazané s životom a utrpením Krista, ako je to v prípade Svätej zeme, či Jeruzalema, iné sa vyznačujú tým, že počas stáročí sa vyvinula tradícia, ktorá ich nejakým osobitným spôsobom spája so svätosťou v jej rôznych prejavoch.

Je však naozaj nevyhnutné putovať do ďalekých krajín, aby sme si uvedomili duchovné hodnoty? Nie je každé miesto na svete rovnako posvätné?

V istom zmysle je celý svet posvätný, pretože je Božím dielom a je posvätený vtelením Božieho Syna a teda každé miesto je „miesto sväté“. Na každom mieste sa totiž prejavuje Božia stvoriteľská i vykupiteľská vôľa. Svätosť miesta sa prejavuje, či uskutočňuje aj tým, ako ho človek duchovne vníma, ako prežije čas, ktorý na tomto mieste strávi, či sväto, alebo menej sväto. Každé miesto nášho života teda môžeme svojim životom „posvätiť“, ak v ňom napĺňame Boží plán našej svätosti, ale aj „znesvätiť“ ak v sebe, a na mieste, v ktorom žijeme necháme vládnuť porušovanie Božieho zákona, ak uprednostníme hriech v akejkoľvek podobe.

Život kresťana sa neraz definuje ako putovanie do nebeskej vlasti a preto konkrétna náboženská púť je len obrazom tohto univerzálneho povolania človeka-pútnika.

Čo vlastne charakterizuje skutočného pútnika? Čo je to putovanie, kto je to pútnik?

Všimnime si najprv len čisto vonkajšie znaky púte.

Aj dnes, aj napriek moderným dopravným prostriedkom, s púťou je predsa len spojená istá námaha. Človek sa musí odobrať zo svojho domova, niečo za sebou zanecháva. Je ochotný nechať to čo pozná, nechať zabehnutý každodenný spôsob života a podujať sa na niečo nové. Odvaha vykročiť na novú cestu je jedna zo známok putovania.

Zvyčajne človek neputuje sám a teda ďalším znakom pútnika, či putovania je to že pri púti sa vytvára spoločenstvo. Stačí si spomenúť na to, aké bolo dôležité vytvárať spoločenstvo práve v časoch, keď pre nás boli púte jednou z mála možností prejavenia žitej viery – a to najmä zoči voči tým spoločenským podmienkam, ktoré zatláčali do úzadia náboženský život. Na púťach sme sa cítili akosi silnejší, na púťach sme sa cítili byť časťou spoločenstva, spoločenstva Cirkvi.

Pútnik je človek ktorý si musí uvedomiť, že k životu potrebuje v skutočnosti dosť málo. Keď si má človek zbaliť kufor, alebo v prípade pešej púte, keď si chystá batoh, tak sa naozaj sústredí len na to podstatné. A zistí že naozaj, človek toho v skutočnosti až tak veľa nepotrebuje. A tak teda putovanie, nás učí zmyslu pre podstatné veci.

Pútnik si uvedomuje, že sám všetko nedokáže. Je závislý od iných, počnúc tými, ktorí mu pripravili miesto, ktorí mu na tejto púti pomáhajú, ktorí ho očakávajú, teda, že každý z nás ku svojmu životu potrebuje aj iných.

Pútnik si je vedomý aj toho, že k cieľu sa napreduje etapami. Nič sa nedosiahne hneď a naraz. Na jednotlivých etapách musí putujúci prekonávať vždy nové a rôzne prekážky, musí sa na nich občerstvovať, aby dosiahol vytúžený cieľ.

Toto sú teda vonkajšie znaky púte a putovania. Ako ich môžeme vnímať z duchovného pohľadu Cirkvi?

V duchovnom putovaní Cirkvi, ktorá je nazývaná aj Cirkvou putujúcou, si uvedomujeme, že kráčame ako spoločenstvo, ako Cirkev.

Pútnik málokedy kráča sám. Nedošiel by do cieľa. Obrazom tejto duchovnej púte je aj Cirkev, ktorá putuje spoločne, ktorá vytvára spoločenstvo, v ktorom si navzájom jednotliví putujúci pomáhajú.

Pútnik putuje po etapách. Náš duchovný život a život Cirkvi sa tiež odohráva v etapách, v etapách slávenia cirkevného roka, obdobia posvätných časov. V etapách slávenia jednotlivých sviatostí, ktoré sprevádzajú všetky fázy a stavy ľudského života.

Putujúca Cirkev si uvedomuje potrebu sústrediť sa na podstatné, na to čo je bytostné.

Pri púti sme závislí od ostatných. Tak isto aj na ceste našej spásy sa nikto nespasí sám. Do neba sa ide spoločne. K zatrateniu si každý môže – nedaj Bože – nájsť cestu sám.

Sme ľudia, ktorý veria v to, že život má akýsi zmysel. Hľadanie zmyslu a cieľa nášho putovania je dôležitou životnou otázkou pred ktorou však mnohí utekajú, alebo ktorú si možno ani radšej nekladú. Naše životné putovanie však má zmysel.

Nie sme tu náhodou, na ceste nekráčame sami a naša cesta má istý konkrétny cieľ, je to Boh, náš nebeský Otec. Najistejšia cesta ktorá vedie k nemu, vedie cez toho, ktorý o sebe povedal, „ja som cesta pravda aj život“, cez jeho jednorodeného Syna, Ježiša Krista.

Tento cieľ chceme neustále hlbšie spoznávať v spoločenstve ostatných bratov a sestier, putujúcich spolu s nami po cestách života, vedomí si závislosti jeden od druhého, vedomí si aj toho, že na našej životnej ceste potrebujeme v prvom rade otvorené srdce a až potom všetko ostatné a že každá vynaložená námaha stojí za to. Nech teda aj na našom životnom putovaní v tomto roku nás sprevádza túžba po dosiahnutí nášho konečného cieľa a po získaní hlbokej duchovnej dispozície putujúceho človeka, človeka, ktorý si je vedomý, že putuje k večnému Bohu, ktorý je prameňom i cieľom našej nádeje. Naša životná cesta tak bude cestou nádeje.

Jednotlivé aspekty Jubilejného roku, v ktorom sme pozvaní stať sa pútnikmi nádeje, nám pripomína bula pápeža Františka Nádej nezahanbuje o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025. Počas celého tohto roku z nej môžeme čerpať inšpiráciu, pretože nám predstavuje naozaj široký pohľad na problémy súčasného človeka i na ich riešenie v duchu večných právd Evanjelia.

Predovšetkým sme ale všetci vyzývaní k ozrejmeniu si zmyslu duchovnej púte, ako prejavu osobnej viery, túžby po obnove života a vyjadreniu nádeje, ktorá je charakteristikou kresťana: Kresťanská nádej v skutočnosti ani neklame, ani nezahanbuje, pretože je založená na istote, že nič a nikto nás nikdy nebude môcť odlúčiť od Božej lásky: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? [...] Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8, 35. 37 – 39)

Preto táto nádej neustupuje v ťažkostiach: je založená na viere a živená láskou, a tak umožňuje človeku napredovať v živote. Svätý Augustín o tom píše: „V žiadnom spôsobe života sa nedá žiť bez týchto troch sklonov duše: veriť, dúfať, milovať.“ (Nádej nezahanbuje, čl. 3)

K životu viery, nádeje a lásky vám všetkým v tomto Novom roku udeľujem svoje archijerejské požehnanie.

+ Cyril Vasiľ SJ

arcibiskup – košický eparchiálny biskup